Detské oblečenie naši predkovia zvyčajne šili zo starých šiat rodičov. A to nielen preto, že boli veľakrát vypraté a preto boli mäkké, teda neporanili pokožku dieťaťa, ale pretože v tkanine rodičov bola absorbovaná energia rodičov, ktorá chránila dieťa pred zlým pohľadom a energetickým vplyvom.
Dievčatám šili šaty z tkaniny po matke a chlapcom po otcovi, aj týmto spôsobom sa zabezpečoval správny rozvoj v závislosti na pohlaví. Dievčatám sa odovzdávala energia materstva a chlapcom mužská energia.
Keďže u detí do troch rokov bolo oblečenie vytvorené z rodičovských šiat, tak aj ochranné výšivky a vzory zostávali rodičovské. Meniť ich bolo nielen nepraktické, ale aj nevhodné, pretože poskytovali okrem ochranných funkcií aj prepojenie generácií, príbuzenstva a kontinuitu.
Pokiaľ bol otec lovec, tak aj oberegy boli spojené predovšetkým s lovom, prírodou a prechádzali na odev chlapca. Rovnako aj remeslo po ženskej línií prechádzalo na dievča, ani nie tak remeslo, ako sila mnohoročných rodičovských skúseností chránila dieťa.
Keď deti podrástli, a to bolo obvykle po troch rokoch života, už získavali vlastnú ochrannú energiu a vtedy dostali svoju prvú vlastnú košeľu z nového plátna. V dvanástich rokoch získalo dievča právo nosiť svoju dievčenskú ponevu (druh sukne). Ochranné výšivky pre vlastný odev dieťaťa sa odlišovali od oberegov dospelých. Farba ochrannej výšivky pre deti bola vždy červená a farba výšivky pre dospelých mohla mať rôzne farby. Ženy často používali vo výšivke okrem červenej aj čiernu farbu matky zeme, ktorá ich chránila pred neplodnosťou.
Muži často potrebovali ochrannú výšivku modrej, alebo zelenej farby. Modrá chránila pred smrťou od živlov a zelená od rán. Vo výšivkách detí sa tieto farby nepoužívali. Deti sa nachádzali pod ochranou a starostlivosťou svojho rodu.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info