Učiteľka matematiky z Minnesoty dala raz svojim študentom takú úlohu: Vytvoriť zoznam triedy a porozmýšľať, čo sa mi najviac páči na každom zo spolužiakov a zapísať túto vlastnosť – kvalitu k jeho menu. Na konci hodiny zozbierala tento zoznam. Bol piatok, cez víkend spracovala výsledky a v pondelok rozdala každému študentovi lístok, na ktorom sa uvádzali všetky dobré veci, ktoré si všimli jeho spolužiaci.
Deti ich čítali a bolo počuť šepot: „Toto je všetko o mne? Nevedel som, že ma majú tak radi.“ O výsledkoch sa v triede oficiálne nediskutovalo, ale učiteľka vedela, že dosiahla stanovený cieľ. Jej študenti začali veriť sami sebe.
O niekoľko rokov neskôr jeden z týchto bývalých študentov zomrel vo Vietname. Pochovali ho v rodnom meste v Minnesote. Prišli sa s ním rozlúčiť priatelia, bývalí spolužiaci a učitelia. Na pohrebe prišiel jeho otec k učiteľke matematiky.
„Chcem vám niečo ukázať.“ A zo svojej peňaženky vybral ošumelý papier zložený na štyri časti, bolo vidieť že ho mnohokrát čítal znovu a znovu. „Toto sme našli v synových veciach, nikdy sa s ním nerozlúčil. Spoznávate ho?“ A ukázal jej papier. Bol to zoznam pozitívnych kvalít, ktoré si všimli v jeho synovi jeho spolužiaci.
„Ďakujeme vám,“ povedala jeho matka. „Náš syn si to tak veľmi cenil.“
A tu sa stala zaujímavá vec. Jeden za druhým spolužiaci vyberali podobné papieriky. Mnohí ich nosili vždy pri sebe a ďalší ich opatrovali v rodinných albumoch. Jeden z nich povedal. „Všetci sme si nechali tieto zoznamy. Ako by sme ich mohli vyhodiť?
Gary Chapman
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info