Verejné vyhlásenia o svojich zámeroch majú vplyv na dosiahnutie osobných cieľov
Vo väčšine prípadov, keď si stanovíme nový osobný cieľ, zdieľame túto správu s priateľmi, rodičmi alebo spolupracovníkmi. Hovoríme im, že urobíme to a to, alebo im radostne oznamujeme, že sme to už začali robiť.
Ale v 95 % prípadov to dopadne tak, že sa začaté nedotiahne dokonca. Prečo nie je vhodné vopred rozprávať o svojich plánoch? A prečo najčastejšie dosahujeme ciele, o ktorých sme vopred nikomu nepovedali?
Nemecký profesor psychológie Peter Gollwitzer skúma tento fenomén viac ako 15 rokov a uskutočnil zaujímavý experiment na danú tému. Profesor Gollwitzer vybral v rámci účastníkov experimentu skupinu 63 študentov právnickej univerzity. Zámerom experimentu bolo zistiť, či verejné vyhlásenia o svojich zámeroch majú vplyv na dosiahnutie osobných cieľov.
Na tento účel profesor Gollwitzer zostavil zoznam vyhlásení, ako napríklad: „Chcem si vziať maximum z právnického vzdelania. Budem úspešným právnikom atď.“
Každé z vyhlásení museli študenti ohodnotiť na stupnici od „úplne súhlasím“ po „úplne nesúhlasím“.
Prieskum bol vykonaný anonymne, ale ak účastník chcel, mohol napísať svoje meno. Taktiež účastníkov experimentu požiadali, aby vymenovali tri konkrétne veci, ktoré chcú urobiť, aby sa stali úspešnými právnikmi. Typickým odpoveďami boli: „mám v úmysle pravidelne čítať právnické periodiká“, alebo niečo v tomto zmysle.
Po odovzdaní dotazníkov, profesor Gollwitzer zistil, že väčšina študentov odpovedala na otázky a podpísala sa svojím menom. Niektorí vôbec nevyplnili dotazníky a svoje zámery držali v tajnosti. Študenti vôbec nepodozrievali, že ich zámery budú preverované v praxi. Odovzdali dotazníky a zabudli na ne.
Psychológovia vyčkali nejaký čas a potom vytvorili situáciu na preverenie určitých vlastností účastníkov. Požiadali študentov, aby pomohli v projekte, ktorý si vyžadoval analýzu dvadsiatich trestných prípadov. Študentom nariadili, aby pracovali usilovne ako len môžu. Pritom mal každý z nich právo „zabudnúť“ na pomoc a kedykoľvek počas práce odísť.
Trestné prípade neboli jednoduché. Vyžadovali si naplno využívať kapacity mozgu účastníkov a vytrvalosť. Výsledky experimentu boli jednoznačné. Každý, kto verejne vyhlásil v ankete o svojich zámeroch do budúcnosti, sa „ulial“ z práce. Vyhli sa dosiahnutiu zadaného cieľa, a to napriek oddanosti myšlienke vybudovať si kariéru v oblasti práva.
Iba tí, ktorí svoje zámery udržali v tajnosti, prekonali ťažkú prácu a doviedli začaté do konca.
Profesor Gollwitzer je presvedčený, že to súvisí s pocitom identity a celistvosti. Všetci chceme byť dokonalí ľudia. Ale vyhlásenia o našich zámeroch tvrdo a ťažko pracovať, sú často iba symbolickým činom. To nám iba pomáha sa identifikovať s našou úlohou, napríklad: „ja som právnik, ja fotograf, ja programátor.“
Profesor Gollwitzer uskutočnil ešte jeden experiment, aby si overil svoje výsledky. Študentom ukázali päť fotografií Najvyššieho súdu. Fotografie sa líšili veľkosťou, od najmenšej po veľmi veľkú. Účastníci dostali otázku: „Nakoľko sa cítite teraz skvelým právnikom?“
Účastníci mali ohodnotiť svoje kvality a odpovedať na otázku – výberom jednej z piatich fotografií. Čím väčšiu fotografiu si vyberieš, tým kvalitnejším právnikom sa cítiš.
Nikto nebol prekvapený, keď účastníci, ktorí predtým verejne uviedli svoje ciele a zlyhali v praxi, si vyberali väčšie fotografie. Dokonca iba jedno vyhlásenie o svojich plánoch stať sa vynikajúcim právnikom, im navodilo pocit, že už sú vynikajúcim právnikom. Zvýšilo to ich sebavedomie, ale paradoxne znížilo ich schopnosť tvrdo pracovať.
Stali sa legendami vo svojej predstavivosti a legendy nerobia tvrdú a špinavú prácu. Preto pre dosiahnutie výšin je lepšie menej hovoriť a viac pracovať.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info