Generálny riaditeľ Ruskej rodovej školy, akademik Ruskej akadémie vzdelávania. Svetová organizácia UNESCO tri roky po sebe vyhlásila vzdelávací systém Ruskej rodovej školy za najlepší na svete.
Michail Petrovič, sme po prvýkrát vo Vašom Centre komplexného formovania osobností detí a dospievajúcich v obci Tekos v krasnodarskom regióne, ktorý presnejšie nazývajú rodová škola. To, čo sme videli, je doslova úžasné. Vaša rodová škola, to je spôsob rozvoja národného vzdelávania a výchovy v XXI. storočí.
Aj napriek tomu, že oficiálne rozvíjame model školy budúcnosti, bol by som skromnejší vo vyhlásení, že pripravujeme človeka XXI. storočia. Je to príliš veľká zodpovednosť takto hovoriť. A budúcnosť vždy láka každého učiteľa, hlavne, keď je ruským človekom. Rusi vždy žili zajtrajškom. Pre nás je dnešok už včera a zajtra naopak, dnešná realita. Inak povedané, ruský národ, to je národ, ktorý je neustále v pohybe. To je dôvod, prečo nemôžu Rusko mnohí pochopiť, pokiaľ sa nás snažia pochopiť dnes, my už žijeme zajtra.
Ruský človek žije nielen „tu“ a „teraz“, ale aj „všade“ a „vždy“. My akoby zo zajtrajška pozeráme do dneška a teraz tu aj pracujeme. Tak vzniká „večnosť“, vidíš pohyb vo večnosti a na tomto základe pracuješ tu. My sme nezačali žiť nový život, sme účastníci procesu, ktorý sme nezačali. A pokiaľ začíname niečo meniť, musíme si spomenúť na príslovie: „Stokrát meraj a raz rež.“ Ja by som povedal: „Tisíckrát meraj a raz rež.“
Túžba po večnosti napĺňa svet. Rusko, to je služba večnosti. Preto nás nemôže pochopiť svet ekonomických jednotiek, tí, ktorí žijú krátkodobý ekonomický život. My nikdy nebudeme mamonári, pokiaľ sme Rusi. Pokiaľ dávame, tak bohatneme a pokiaľ slúžime, tak žijeme. Preto nie je našou úlohou meniť, popierať minulosť, ale dopĺňať ju. Pokiaľ žiješ v pohybe, dopĺňaš tento proces a nepopieraš ho, slúžiš budúcnosti, a tým vykonávaš svoju povinnosť.
Nie náhodou hovorím o Rusku, o ruskom národe. My tu veľa rozmýšľame o Rusku, o jeho minulosti, zameriavame sa na to, čo je napísané na papieri aj čo je napísané v našich génoch. Ukázalo sa, že gény tiež môžu hovoriť, pokiaľ sa k nim obraciame. Existuje taký pocit, že každý človek osobne prežil všetko a vtedy nie je človek samostatná ľudská jednotka, ale človek Rodu. To znamená, že každý človek, to nie je iba osemnásťročný, tridsaťročný alebo päťdesiatročný, ale „Ja som celý Rod“ a vtedy v sebe nesiem osobnosť.
Nemyslíte si, že ruský človek sa stáva naozaj ruským vtedy, keď si uvedomí seba ako bojovníka so svetovým zlom?
Rusko nebojuje so svetovým zlom, ale slúži čistej sile a samé Rusko je čistá sila. Potvrdenie čistej sily nie je možné v podmienkach, pokiaľ bojuješ s nejakým zlom. Mne sa páči princíp karavány „psy štekajú, ale karavána ide ďalej“. Ja som si sám takto budoval svoj život. Keby som odpovedal na každý štekot, sám by som sa zaplietol a stratil zmysel svojho vlastného pohybu. Preto musíme sledovať svoju vlastnú líniu čistej sily a vtedy sa na nás nenalepí sila zla. Preto je nutné stihnúť prežiť život po rusky, po svojom a nehľadať zlo, aby sme sa s ním vysporiadali. Je potrebné budovať svoje, ísť cestou čistej sily a vtedy porazíme aj samé zlo.
Ja sa vážne staviam k ruskej otázke, pretože to je môj národ, to je moja vlasť. U nás v škole sú ľudia rôznych národností, ale všetci budujeme Rusko. Nedávno som čítal list od trinásťročného baškirského dievčatka. Píše o Rusku, aké dôležité ho je chrániť, naše Rusko. Koľko lásky dáva do tohto pojmu. Ja vnímam Rusko ako ochrancu zdroja. My sme ušli do západného sveta, v ktorom je dôležitá súkromná osoba a najdôležitejšie materiálne bohatstvo, neskôr ako všetci ostatní. Nepodľahli sme duchovnému otroctvu a ochránili pôvodné. Pričom pod slovom „my“ myslím nielen teraz žijúcich ľudí, ale aj našich predkov, ktorí sú zastúpení v našich génoch a roztrúsení po celom ruskom priestore, na poliach a v riekach. Naši predkovia si pýtali od stepi dovolenie, aby mohli vziať bylinu na liečenie chorých. Pre nás je všetko živé.
Ale teraz mnohí v Rusku majú zamračenú náladu. Všetci čakajú prebudenie Ruska a niektorí si myslia, že Rusko zomrelo…
Ako neznalý musí byť človek, aby si myslel, že Rusko zomrelo. Rusko, to je večnosť, takže koniec Ruska, to je to isté ako koniec vesmíru. My žijeme v neustálom kozmickom energo-informačnom procese. Prečo je najväčším hriechom duch malomyseľnosti? Pretože malomyseľnosť vedie k osamelosti a straty pocitu kontaktu so svetom. Existuje zákon systému, pokiaľ element pracuje na systém, funguje aj sám element, pokiaľ element odsekne systém, systém blokuje tento element. Každý z nás si musí uvedomiť, že žije v systéme s názvom Vesmír. Ja som vtedy človekom, keď cítim tento systém vo vnútri seba, ja sám som všetko. Pokiaľ takto žijem, trebárs v ďalekej dedinke, už som odsúdený na víťazstvo. To znamená žiť čistú silu. Jednoducho, nemôžeme prijať jazyk porazených. Model Ruska je vyjadrený presne v jednom výraze: „Rusi sa nevzdajú“. Pokiaľ sa vzdajú, tak nie sú Rusi. Existuje jeden princíp – neexistuje bezvýchodiskových situácií.
Aký princíp je základom Vašich výučbových aktivít?
Úprimný pocit úcty k osobe, s ktorou pracuješ. V škole máme 300 ľudí a keď ich teraz pôjdeme pozrieť, všetci pracujú nad svojimi úlohami a pritom nikto nad nimi nestojí, nikto ich nenúti neustále sa učiť. Okrem svedomia. Veď nikto sa neučí len pre seba. Motív činnosti je jeden, nie pre seba sa učím, ale pre svoj rod a cez neho pre svoj národ. A cez svoj národ slúžim iným národom a cez nich celému vesmíru. To znamená zameranie sa na druhého.
Michail Petrovič, odkiaľ naberáte svojich študentov?
Z tých, ktorí k nám prichádzajú. Máme zložitú situáciu v tomto smere, v minulom roku sme mali viac ako 3000 žiadostí na jedno miesto z celého Ruska. No môžeme mať iba 300 ľudí.
Vy osobne hovoríte s tými, ktorí prídu k Vám?
Vždy osobne, najprv ja a potom všetci dohromady. Najprv je to všeobecný rozhovor o zmysle života, prichádzame k myšlienke, že zmyslom života je slúžiť svojmu rodu a národu. Porozprávame sa a potom sa radíme, ako a kde..V každom prípade, dávame žiadateľa do evidencie a ďalej podľa okolností. Pokiaľ sa u nás uvoľní miesto, pozývame ho na letné otestovanie, letné preto, aby sme ho nevytrhli z povinností v škole, do ktorej chodí.
A o aké testy ide?
Testy na život. V lete je u nás budovanie a najrozmanitejší život a každého nováčika je dobre vidieť. Prvé dni sa veľmi neukazujú, ale neskôr sa začínajú prejavovať smelšie a začíname vidieť človeka. Pokiaľ je mu u nás dobre, všetko je v poriadku. Keď sa ho opýtame „Je ti tu dobre?“ a odpovie „Áno, všetko sa mi tu veľmi páči“, je to náš človek.
A potom začínate deti učiť…
Nikto ich neučí. Mimochodom, podľa mňa, niektorým učiteľom sa to bude zdať smiešne, ale deti nie je potrebné učiť vôbec. Nikto neučí zrno pšenice ako má vytvoriť klas, hádam nie sme, my ľudia, primitívnejší ako pšenica. Podľa mňa je v našej rodovej pamäti zapísaná kompletná informácia o celom vesmíre.
Preto celá poznávacia činnosť by mala byť organizovaná tak, aby sa dieťa nepripravovalo žiť, ale aby žilo. Pľúca sa nepripravujú dýchať, oni dýchajú. Deti sa nemusia pripravovať žiť, oni žijú tu a teraz. Rodová pamäť obsahuje najkvalitnejšie informácie o rôznych spôsoboch života v tomto svete bez hraníc. Preto jediná vec, s ktorou môžeme pomôcť dieťaťu, je pomôcť mu realizovať sa s celým jeho nekonečným potenciálom.
Čo hlavne pomáha dieťaťu rozvinúť svoj potenciál?
Dôležitým predmetom u nás je história vlasti. Som presvedčený, že dnes nemôžeme hovoriť o zdravom národe, pokiaľ hlavným predmetom v škole nebude história a slovo, to znamená, ruský jazyk a literatúra. História a slovo sú neoddeliteľné.
Čo je ešte dôležité pre rozvoj osobnosti dieťaťa, okrem znalosti histórie a slova?
Umenie pracovať. Okrem toho, pracovať „len tak“, v žiadnom prípade nie za peniaze. Deti musia rásť v systéme tvorenia dobra, oni majú dávať a nie prijímať a dávať. Sami veľa budujeme nie preto, že sme chudobní. Áno, nemáme peniaze, potrebujeme ich. Ale my budujeme a všimli ste si, ako budujeme? Snažíme sa budovať krásne. To všetko budujú deti, oni sú murári, montéri aj pokrývači. Vykonávajú všetku prácu. Dieťa nesmie stáť s natiahnutou rukou, ale musí byť v procese „dávania“ tomu, kto to potrebuje. Pokiaľ dieťa dáva, vtedy rastie.
Všimli sme si, že vo Vašej škole sa deti cítia dospelými a nie študentmi..
Nemáme študentov v čistej forme. Každý je niekým, niektorí sú učiteľmi, iní experti. Sme verejná inštitúcia a máme štátnu úlohu, musíme vytvoriť pre Rusko model „Školy budúcnosti“. Kto my? Všetci. Aj učitelia, aj študenti, všetci sme spolupracovníci. Máme kvalitný kolektív spolupracovníkov s priemerným vekom 14 – 16 rokov. Sú u nás učitelia, ktorí majú 7 – 8 rokov a sú aj učitelia, ktorí majú 54 rokov, to som ja, najstarší.
Všetci sme rozdelení do vedeckých, výrobných, pedagogických združení a v každom sú deti rôznych vekových skupín. Každé združenie má svoj názov: „Sinegorie“, „Belogorie“, „Ross“… Máme aj svoje vysoké školy. Pritom riaditeľom vysokej školy môže byť náš 16 ročný spolupracovník. Pracuje sa neustále, dnes si študent študujúci chémiu a fyziku a zajtra si učiteľ prednášajúci históriu alebo geografiu. Aj keď mladší vekom, ale pokiaľ má zvládnutý materiál, môže učiť starších.
Všetci plníme vedecké a pedagogické úlohy. Pokiaľ sem zavolám kohokoľvek a spýtam sa ho, na čom pracuješ, povie, buď chémia, matematika, alebo píše učebnicu alebo nejakú kapitolu z učebnice. Reálne si tvoria svoje učebnice a skriptá. My netvoríme učebnice pre celé Rusko, my ich používame ako systém rastu samých študentov, pretože v školách budúcnosti v Rusku si učebnice budú tvoriť sami študenti a učitelia. Takže naša škola, to sú aj učitelia, aj študenti, všetci sú vedci.
Keďže ja som potomok tverských kozákov, tak sme prevzali túto tému. V škole máme kozácke lýceum s 200 kozákmi a sme na to hrdí. Osobitný význam kladieme na ľudový tanec, ľudový spev, remeslá a ruské bojové umenia. Ruské bojové umenie sa nezakladá na agresii, ale na láske „nehľadaj nepriateľa, ale čistú silu“. Rusi bojovali veselo. V ruskom bojovom umení je myslenie, víťazný obraz myslenia.
Kladieme veľký dôraz na detail. Videli ste, u nás je každá tehla zvnútra namaľovaná. To nie je dekorácia, je to čisto ruský prejav, všetko urobiť neuveriteľne krásne, všetkému dať vyšší význam. Zmysel života sa vtedy stáva realitou, slúžim druhému, slúžim pravde. Škola by mala pracovať, slúžiť pravde a nie vládnucej elite. Akonáhle začal učiteľ slúžiť nejakej vládnucej skupine, stal sa prednášajúcim. Škola musí slúžiť pravde, deti sem prichádzajú nájsť pravdu a keď ju nájdu, začínajú ju presadzovať vo svete, ktorý nazývame „dospelým“.
Aké máte vzťahy s rodičmi?
Mal som jeden rozhovor. Priviedli chlapca, aby ma presvedčili, že ho je potrebné prijať, no v jeho prítomnosti rozprávali o rodičoch, že sú opilci, že sa oňho nezaujímajú a stali sa alkoholikmi. Schúlil sa, až sa naježil. Rozmýšľal som ako ich zastaviť, aby som ho pred tým ochránil. Hovorím: „Poznám jeho rodičov, krásne pracovali na farme, boli vždy medzi najlepšími, boli zabezpečení a stavali dom, aby mohli zabezpečiť chlapca. Zrazu sa jedného dňa všetko zrútilo a oni jednoducho nemohli skĺbiť lásku k chlapcovi a k novej realite. Nevydržali a padli. To je smutné..“ vymodeloval som situáciu ako sa dalo. Chlapec ma objal za plece a začal vzlykať. Mal 11 rokov a plakal, plakal. Dieťa nikdy nesmie súdiť svojich rodičov, ani otca, ani matku. Oni sú vo mne, oni sú moje bunky, oni sú ja. Ako môže žaluď súdiť strom a list kmeň. Je iba jedno východisko, ľúbiť svojich rodičov. Ich chyby sú aj moje chyby. Preto pojem „rodová škola“ má jeden jednoduchý cieľ: ak sa nám podarí spojiť rodičov a deti láskou a vernosťou, znamená to, že sme vyrástli v zdravého človeka.
My všetci máme úžasnú pamäť. Pamäť všetkých predchádzajúcich generácií, preto pristupovanie s láskou ku svojim koreňom je možnosť zoznámiť sa s týmto pokladom.
U Vás rodičia niečo platia?
Máme bezplatné jedlo, bezplatné vzdelanie, bezplatné ubytovanie. Je také drsné slovo, ale ja ho poviem. Ja radšej zdochnem, ale nikdy nezoberiem za dieťa ani kopejku, pretože pokiaľ si zoberiem peniaze, skončil som ako učiteľ.
Akí sú absolventi Vašej školy?
Deti u nás nielen dokončia strednú školu, ale študujú aj vysokú školu, pričom na dvoch-troch univerzitách naraz, na rôznych fakultách. 17 ročný chlapec alebo dievča môže mať už dve vysoké školy, viesť školu alebo byť autorom učebníc.
Ale hlavná vec je v inom. Náš absolvent vie, komu má slúžiť, on slúži Rusku. Pozná ťažkosti života, on tvorí život teraz, aj peniaze počítať vie, aj budovať vie, pokiaľ je nutné, ubrániť sa vie. Je to človek slobodný, silný, budujeme reálny dom, naši absolventi stoja pevne na zemi.
Kladieme veľký dôraz na človeka ako na univerzálnu bytosť. Človek špecialista nie je normálne. Našou úlohou je urobiť všetko preto, aby mohol zastávať akúkoľvek sociálnu úlohu. Od prezidenta po výborného kuchára. Chceme, aby všetko, čoho sa chytí, robil kvalitne. Ak začne umývať podlahu, je nutné urobiť to tak, akoby to bola jeho najhlavnejšia vec v živote. Ak je potrebné očistiť zemiaky, očistiť ich tak ako nikto iný. A tak vo všetkom.
Ešte jeden náš princíp odhalím. Teraz, keď prejdem po chodbe, budete počuť: „Dobrý deň, veľký“. Pretože všetci ľudia sú veľkí. Vy, ako predstaviteľ svojho rodu, nemôžete byť maličkým. Sme deti do posledného výdychu. Aj keď dospievame, pre každý prípad, aby o nás nehovorili zle, začíname sami seba ponižovať, tlačiť do nejakého úzkeho a nízkeho sociálneho rámca. To by sa nemalo robiť. Pochopte, každý človek, tým viac dieťa, potrebuje výšku. Preto vždy „zdvíhame“ dieťa a vždy, keď ho stretneme hovoríme: „Dobrý deň, veľký!“.
Sergej Perevezencev a Marína Ganičeva
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info