Ruský cestovateľ, biológ, antropológ G. Sidorov opakovane spomínal. že malé národy na Sibíri si zachovali ústne legendy o tom, že keď prišli na Sibír z juhu, pretože utekali pred ničením inými kmeňmi, tak tam už žila europoidná rasa bohatierov so svetlými očami a vlasmi, ktorí nielen prijali tieto národy, ale tiež ich naučili, ako prežiť v podmienkach extrémneho severu.
Tieto informácie úplne potvrdzuje ďalší ruský cestovateľ a nezávislý bádateľ tajomstiev starovekých civilizácií – Georgij Tymnetagin, ktorý prežil 15 rokov medzi rôznymi národmi severovýchodnej Sibíri, študujúc ich kultúru, život a ústne legendy. Navyše, asi pred 10 rokmi sa mu podarilo porozprávať sa s posledným europoidným kniežaťom Jukagirov – starý biely národ zo severu, ktorí kedysi obýval územie od Jeniseja po Kamčatku a v súčasnosti sa úplne stratil v mongoloidnom prostredí.
Georgij Tymnetagin hovoril o starovekej bielej civilizácii na Sibíri počas prejavu „v slovanskom rádiu“:
„Viac ako 15 rokov som prežil medzi severnými národmi: Čavčuvenov, Evenov, dostal som sa k Jukagiram, Čukčom a vždy ma prekvapovalo, že všetci títo ľudia majú určitú spoločnú podobnosť… Napríklad ornamenty. Všetky severné ornamenty, počnúc Euráziou a končiac severnou Amerikou, sú veľmi podobné. Tiež majú veľa podobných rituálov a obradov. A čo ma svojho času šokovalo, to bol celý plást takých najvnútornejších tajných legiend, rozprávok a príbehov, ktoré sú si veľmi podobné a hovoria o tom istom.
Konkrétne sa v nich hovorí, že kedysi na tomto severnom území bola úplne iná civilizácia. A všetky tieto malé národy tam prišli neskôr. A keď som raz narazil na knihy Georgija Sidorova a začal som o tom čítať, uvedomil som si: veď to je ono! Píše o tej istej veci a navyše bolo prekvapujúce, že sme šli s Georgijom Alexejevičom „rovnakou cestou“. A keď som nazhromaždil dostatok materiálu, začal som to analyzovať a začali sa objavovať ešte zaujímavejšie veci.
Zistil som, že všetko, čo sa nám v súčasnosti podáva pod zámienkou „starodávneho poznania z východu“, všetky tieto vedomosti si uchovávali aj severné národy. Zároveň však boli oveľa čestnejší a hovorili, že tieto vedomosti zdedili od tých bielych ľudí, ktorí tu bývali pred nimi… Je napodiv, že som k týmto veciam začal prichádzať, keď som sa začal vážne zaoberať praktikami práce s telom. Ako sa ukázalo, všetci sme skrytými nosičmi, alebo „archivátormi“ tejto starodávnej severnej bielej tradície.
Hovoril som s Arménmi, Uzbekmi, Baškirmi a Tatármi. Boli sme kedysi jediným národom, bola to jediná rasa, ktorá bola potom rozdelená najprv hranicami, potom dialektmi. Potom sa niekto čiastočne asimiloval, zmiešal s Mongoloidmi, a tak sa objavili nové národnosti.
Chránia však aj starodávne znalosti a spoločnú starovekú kultúru. Napríklad prastaré písmo, jedno z najstarších, kvadratické písmo, ktoré bolo rozšírené prakticky po celom svete… Keď som o ňom začal písať vo svojich knihách a na internete, začali mi moji priatelia z Uzbekistanu posielať fotografie kde mnohé staré hrobky a mešity zdobí toto písmo. Zrejme časom sa stratil zmysel a začali toto písmo zobrazovať ako ornamenty, ornamentálne písmo. Zároveň však boli viditeľné črty tohto starodávneho kvadratického písma…
Všetci bieli Rusi veria, že všetci ľudia sú si rovní a všetci ľudia majú právo na existenciu. A to tiež nie je náhodné, pretože týmto spôsobom na úrovni nepodmieneného reflexu, keď diskutujeme o takýchto veciach, si pripomíname toto starodávne územie, starodávnu krajinu, v ktorej sme všetci žili a ktorá bola na západoeurópskych mapách označená ako „Veľká Tartária“. Čo je Tartária? Bol to taký zväz konfederácií rôznych kmeňov, národov, štátov, zjednotených pod jednou vlajkou a vládcom. Ale bola to aliancia – zväz.
Potom, keď sa objavil Sovietsky Zväz, v podstate to bola oživená Tartária. A táto genetická nenávisť Západu voči Veľkej Tartárii a neskôr k Sovietskemu Zväzu sa v skutočnosti vysvetľuje týmito historickými koreňmi. Pre nich to bola skutočne strašidelná, nepochopiteľná štátna formácia, nedokázali si predstaviť, ako na rovnakom území žije obrovské množstvo rôznych ľudí, rôznych národností, rôznych rás, rôznych vyznaní a spolu pokojne a v mieri koexistujú. Sme genetickí a ideologickí dediči tejto starovekej krajiny. Mali sme pre to rôzne iné názvy. Nazývala sa tiež Oriana, Hyperborea. Existovali aj iné názvy. Toto všetko však bolo v zásade názvy toho istého územia. Sme jej dedičmi, preto taká nenávisť voči nám zo Západu.
25 kilometrov od Magadanu sa v tejto oblasti nachádza obrovský megalitický komplex. Navyše som tam vodil už veľa ľudí. Mnoho ľudí prišlo ku mne doslova z celého sveta – z Japonska, Ameriky, Nemecka, Rakúska. A samozrejme veľa ľudí prichádza z Ruska. Ukážem im, ochkajú, lapajú po dychu, fotia a hovoria: „Ako je možné, že o tom nikto nepíše?“ Ukázalo sa, že som o tom písal iba ja.
Vodil som tam aj našich archeológov a ukazoval im tieto objekty. Spočiatku boli tiež veľmi skepticky naladení. Ale keď tam lozili celý deň, popozerali, pocítili svojimi dlaňami, tak povedali že to nie je príroda, ale umelo opracované kamene a murivo, ktoré iba utrpelo vplyvom času a možno aj vplyvom veľmi silnej katastrofy.
Keď som však navrhol, aby zorganizovali seriózny výskum, povedali, že to neurobia, pretože určitá ruská archeologická zložka vyhlásila, že je to všetko príroda. Zároveň, ako som pochopil, sa táto archeologická „hviezda“ na týchto miestach ani neobjavila. A nemôžu ísť proti jej názoru, pretože môžu zostať bez práce.
Bohužiaľ, pokiaľ ide o historickú vedu, z prirodzených praktických vedcov sa stali „knihomoli“. Mal som veľmi pozoruhodný rozhovor s určitým kandidátom na niektoré vedy, ktorý sa považoval za „experta“ etnografa, a keď sa pozrel na jeden z mojich článkov, začal nadávať a rozprávať o severných národoch.
Spýtal som sa: „Vážený, a kto si?“
Odpovedal: „Som vedec, pracujem v určitom severnom inštitúte a študujem severné národy.“
Odpovedám: „Dobre, to je skvelé. Ale povedz mi prosím, kedy si naposledy navštívil tieto severné národy, kedy si s nimi žil? “
A on mi povedal: „Áno, nebol som tam. Prečo by som tam aj mal byť, ak existuje hromada kníh, ktoré som čítal a z nich vyvodzujem závery.“
Hovorím: „Kamarát, ja som žil s týmito národmi 15 rokov bok po boku. Videl som, ako žijú. Videl som ich spôsob života, počúval som ich príbehy atď. Kto z nás je v tejto oblasti kompetentnejší, ja alebo ty?“
Urazil sa a začal tam sypať nejaké obscénne urážky. Toto je ich obvyklá reakcia a ja som na to už zvyknutý. Ak osoba nemá žiadne argumenty, začne urážať partnera v besede.
Pokiaľ ide o našu tému, chcem povedať, že naše územie prešlo veľmi vážnou katastrofou. A stopy tejto katastrofy sú viditeľné na dnešnej mape nášho Ruska. A preto väčšina starých antických miest prežila buď v podobe zrúcaniny, ktorá už vágne pripomína nejaké stavby, alebo boli dokonca úplne zasypané.
Napríklad na starodávnych mapách Veľkej Tatárie na území oblasti Magadanu a Čukotky je viditeľných niekoľko desiatok veľkých miest. Napríklad v oblasti Magadanu bolo starodávne mesto s priemerom 30 kilometrov. A v súčasnosti z neho nezostalo takmer nič. Prečo? Áno, pretože došlo ku katastrofe. A v legendách severných národov sa uvádza, že zo severu prišla „veľká voda“ a zaplavila všetko.
Keď za mnou prišiel môj priateľ – známy bádateľ megalitov a Veľkej Tartárie – Andrej Kadykčansky, šli sme s ním do Kolymy a tam sme mali veľmi zaujímavý rozhovor s miestnym geológom, ktorý už bol v dôchodku. Diskutovali sme o tom, prečo nie je možné nájsť všetky tieto mestá. Geológ nám však jednoducho povedal, že keď sa v údolí Kolyma uskutočňovali prieskumné vrty, ukázalo sa, že vrstva sedimentárnych hornín bola asi 300 metrov. Preto je potrebné hľadať starodávne artefakty až v tejto hĺbke. Kto to bude robiť? Áno, samozrejme, nikto…
Ak sa však na toto územie pozriete pomocou programu Planéta Google Earth, zvyšky týchto miest sú stále viditeľné. Jedná sa o absolútne pravidelné geometrické tvary. Existuje taký pojem – „tel“. To je kopec – násyp, ktorý zostáva na mieste bývaleho mesta. Zvyčajne má pravidelný tvar: buď guľatý alebo štvorcový, alebo existuje nejaký mnohohranný tvar. A vyniká svojou farbou oproti zvyšku krajiny. Existuje niekoľko desiatok, ak nie stoviek takýchto násypov na severovýchode Ruska. A stále sú viditeľné z vesmíru.
Za druhé. Mnoho stôp tejto starovekej civilizácie zostalo v sibírskej tajge, na polostrove Kola, na náhornej plošine Putorana a tiež v Chakasiii prežilo veľa artefaktov. Chakasia (južná Sibír) bola najmenej zasiahnutá samotnou katastrofou. Na území Chakasii bolo v súčasnosti objavených približne 1,5 tisíc artefaktov, ako sú napríklad menhiry atď. Potom musíte vziať do úvahy skutočnosť, že veľa úsilia bolo zameraného na zničenie starovekých artefaktov, ktoré svedčia o tom, že naša história siaha nielen do 2 000 rokov, ako sa všeobecne verí, ale oveľa ďalej… “
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info