Neuveriteľný ďateľ
Predstavte si, že počas dňa ste 12 000-krát narazili hlavou o strom. Na konci dňa by vám hlava bezpochyby praskla, ale ďatle to robia každý deň. Ďatle žijúce v samote v lese sa dajú identifikovať podľa charakteristického zvlneného letu: tri alebo štyri rýchle pohyby krídlami ich zdvihnú a potom spustia.
Existuje asi 200 druhov ďatľov. Tieto vtáky majú veľmi široké prostredie pôsobenia, väčšinou však žijú v zalesnenej oblasti. Veľkosti rôznych druhov ďatľov sa pohybujú od 15 do 53 cm.
Kvôli vysokej spotrebe energie sa ďateľ neustále potýka s hladom. Napríklad čierny ďateľ (pôvodne zo Severnej Ameriky) môže na jedno „posedenie“ zjesť 900 lariev chrobákov alebo 1 000 mravcov; zelený ďateľ konzumuje až 2 000 mravcov za deň. Výsledkom tejto skutočnej chuti do jedla je, že ďatle hrajú dôležitú úlohu pri ničení hmyzu, pomáhajú obmedzovať šírenie chorôb stromov a ničia nositeľov chorôb. Týmto spôsobom vták ďateľ pomáha chrániť lesy.
Žiadny iný vták nie je schopný toho, čo dokáže ďateľ. Ďateľ je schopný udrieť do stromu rýchlosťou 20 – 25 krát za sekundu (čo je takmer dvojnásobok rýchlosti guľometu) a celkovo 8 000 – 12 000 krát denne!
Keď tento vták zasiahne strom, použije pritom neuveriteľnú silu. Keby sa rovnaká sila aplikovala na lebku iného vtáka, jeho mozog by sa rýchlo zmenil na ovsenú kašu. Navyše, ak by človek narazil hlavou o strom s rovnakou silou a ak by prežil po takom otrase mozgu, spôsobil by si veľmi vážne zranenie mozgu. Takejto tragédii však bránia mnohé fyziologické štruktúrne rysy ďatľa.
V nedávnej štúdii vedci z Kalifornskej univerzity v Berkeley popísali štyri špecifiká ďatľov:
„Pevný, ale elastický zobák; šľachovitá, pružná štruktúra (hyoidná kosť), ktorá pokrýva celú lebku a podopiera jazyk; oblasť hubovitej kosti v hlave; metóda interakcie medzi lebkou a mozgomiechovým mokom, ktorá potláča vibrácie.“
Systém absorpcie otrasov ďatľa nie je založený na jednom faktore, ale je výsledkom kombinovaného pôsobenia niekoľkých vzájomne závislých štruktúr.
Ďateľ je vták, ktorý má v hlave skutočný tlmič nárazov. Keď ďateľ bubnuje hlavou o strom rýchlosťou až 22 krát za sekundu, jeho hlava zažíva preťaženie dosahujúce 1 000 g (človek by bol „k.o.“ už pri 80 až 100 g). Ako dokážu ďatle vydržať taký tlak? David Johanz píše:
„Zakaždým, keď ďateľ zasiahne strom, zažije napätie rovnajúce sa 1000 gravitačným silám. To je 250-krát viac ako zažívajú astronauti počas štartu rakety. U väčšiny vtákov sú kosti zobáka spojené s kosťami lebky – kosťou obklopujúcou mozog. Ale u ďatľov sú lebka a zobák od seba oddelené tkanivom podobným špongii. Práve tento „vankúš“ zaberá zakaždým, keď ďateľ zapichne zobák do stromu. Ďatľov tlmič funguje tak dobre, že podľa vedcov človek nevymyslel zatiaľ nič lepšie.“
Počas „vŕtania“ sa hlava ďatľa pohybuje rýchlosťou väčšou ako dvojnásobok rýchlosti strely pri výstrele. Pri tejto rýchlosti by akýkoľvek úder nanesený aspoň v miernom uhle jednoducho roztrhol mozog vtáka. Svaly krku ďatľa sú však tak dobre zladené, že jeho hlava a zobák sa pohybujú synchrónne v úplnej priamke. Úder je navyše absorbovaný špeciálnymi svalmi hlavy, ktoré pri každom náraze odťahujú lebku ďatľa od zobáku.
Ďateľ má najneobvyklejší jazyk na svete
Potom, čo ďateľ odstráni kôru zo stromu, vyvŕta do nej dieru a nájde chodbičky hmyzu, pomocou dlhého jazyka získa hmyz a larvy z hlbín. Jeho jazyk sa môže päťkrát predĺžiť a je tak tenký, že dokonca vojde do chodieb mravcov. Jazyk je vybavený nervovými zakončeniami, ktoré určujú typ koristi a žľazami, ktoré vylučujú lepkavú látku, vďaka čomu sa na ňu hmyz prilepí ako muchy na lepiacu pásku.
Zatiaľ čo jazyk väčšiny vtákov je pripevnený k zadnej časti zobáka a je umiestnený v ústach, jazyk ďatľa nerastie z úst, ale z pravej nosovej dierky! Po opustení pravej nosovej dierky smeruje jazyk nahor a rozdelí sa na dve polovice, ktoré obopínajú celú hlavu s krkom a vystupujú cez otvor v zobáku, kde sa znova spoja. Keď ďateľ letí a nepoužíva svoj jazyk, tak ten je uložený v skrútenom stave v nosovej dierke a pod kožou za krkom. Je to jednoducho neuveriteľný systém.
Keby bol jazyk ďatľa tvorený iba náhodnými evolučnými mutáciami, museli by najprv preniesť jazyk ďatľa do jeho pravej nosovej dierky a nasmerovať ho dozadu, ale potom by hladoval! Scenár postupného vývoja (prostredníctvom mutácií a prirodzeného výberu) by nikdy nevytvoril jazyk ďatľa, pretože otáčanie jazyka dozadu by neposkytlo vtákovi žiadne výhody – jazyk by bol úplne zbytočný, kým by okolo hlavy nevytvoril celý okruh a vrátil sa do spodnej časti zobáka. Unikátny systém jazyka ďatľa naznačuje, že je výsledkom inteligentného dizajnu.
Ďateľ má mimoriadne silný zobák, ktorý väčšina ostatných vtákov nemá. Jeho zobák je dostatočne silný na to, aby sa dostal násilím do stromu a zároveň sa neposkladal ako harmonika. Nakoniec, ďateľ udiera o strom rýchlosťou asi 1000 úderov za minútu (takmer dvojnásobok rýchlosti samopalu) a jeho rýchlosť v čase nárazu je až 2000 km za hodinu. Špička zobáka ďatľa má tvar sekáča a ako rezačka je schopná preniknúť aj do najtvrdšieho stromu. Na rozdiel od stavebného nástroja ho však nikdy nemusíte brúsiť!
Dva prsty na labke ďatľa smerujú dopredu a dva smerujú dozadu. Táto štruktúra mu pomáha ľahko sa pohybovať hore, dole a okolo kmeňov stromov (u väčšiny vtákov sú tri prsty nasmerované dopredu a jeden prst nasmerovaný dozadu). Okrem toho systém odpruženia, ktorý zahŕňa šľachy a svaly nôh, ostré pazúry a tuhé perie chvosta, na ktorých koncoch sú hroty na podporu, umožňuje ďatľovi absorbovať silu bleskových úderov.
Keď ďateľ udiera o strom rýchlosťou až 20-krát za sekundu, jeho viečka sa zakaždým na chvíľu zatvárajú až do okamihu, keď sa jeho zobák blíži k svojmu cieľu. Toto je druh mechanizmu na ochranu očí pred pilinami. Uzavreté viečka tiež držia oči a bránia im pri údere vyletieť von.
Dizajn ďatľa je absolútne neriešiteľný problém pre tých, ktorí veria v evolúciu ďatľa. Ako by sa mohol postupne vyvinúť systém špeciálnych tlmičov u ďatľov? Keby ich nebolo hneď na úplnom začiatku, všetky ďatle by už dávno neprežili. A ak by niekedy existovalo obdobie, keď ďatle nemuseli vŕtať diery do stromov, nepotrebovali by tlmiče nárazov.
Predpokladajme, že ďateľ má dlhý jazyk pripevnený k pravej nosovej dierke, nemá však silný zobák, svaly krku, tlmiče atď. Ako by ďateľ používal svoj dlhý jazyk, keby nemal iné pomocné systémy? Na druhej strane predpokladajme, že vták má všetky nástroje potrebné na vŕtanie dier do stromu, ale nie je tam dlhý jazyk. Urobil by si diery v strome, predvídal chutný obed, ale nemohol dostať hmyz zvnútra. Ide o to, že v takomto zložitom systéme nemôže nič fungovať, ak nefunguje všetko zároveň.
Pre tých, ktorí veria v evolučný vývoj ďatľa, sú fosílne záznamy ďalším vážnym problémom. V análoch sa nenachádzajú prakticky žiadne fosílie ďatľov, preto nie je možné vysledovať predpokladaný postupný vývoj ďatľov z obyčajných vtákov.
Ďateľ mal od samého začiatku takú jedinečnú štruktúru, aby prežil vo svojom špecifickom spôsobe života. To naznačuje, že ďateľ bol niekým špeciálne vytvorený napríklad za účelom udržovania ekologickej rovnováhy v biotope?
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info