Nepríjemným tajomstvo „rozvinutého západu“ je jav nazývaný granny dumping – doslova „babička na vyhodenie“. Ide o prax ponechávania starých ľudí na klinikách a na verejných miestach príbuznými, ktorí sú unavení z starostlivosti o nich. Aj keď ide o trend starý už niekoľko desaťročí, v posledných rokoch sa obzvlášť stupňuje.
V roku 1992 New York Times napísali o 82-ročnom Johny Kingerim s Alzheimerovou chorobou. Krátko predtým ho našli vedľa mužskej toalety na štadióne pre psie dostihy v Post Falls v Idahu. Z jeho invalidného vozíka a oblečenia boli dôkladne odstránené všetky značky. Kingeri si nič nepamätal a nevedel povedať ani svoje meno. Mal na sebe tričko s nápisom „Hrdý byť Američanom“.
Neskôr sa ukázalo, že v predvečer Kingeriho vzala jeho dcéra Sue z opatrovateľského domu a doslova ho nechala na ulici. Fotografia starého muža na invalidnom vozíku, zmätene zvierajúceho medvedíka, potom obišla všetky médiá a pritiahla pozornosť verejnosti na tragickú prax, keď Američania nechávajú svojich starších príbuzných na ulici svojmu osudu.
Tento jav, ktorý je pre bohaté krajiny skutočne zvláštny, má dokonca aj špeciálny názov – granny dumping. Doslova sa prekladá ako „vyhodiť babičku“. V tom istom roku 1992 novinári z New York Times uskutočnili rozhovory s lekármi a zamestnancami sociálnych služieb a vypočítali, že príbuzní každý rok v Spojených štátoch amerických opustia okolo 70 000 starších občanov. V súčasnosti sú tieto čísla ešte vyššie. Iba v amerických nemocniciach zostáva každoročne „nežiadúcich“ asi sto tisíc starších ľudí. Západné médiá však radšej o tejto praxi nepíšu – ide o príliš tragické problémy zdanlivo blahobytného života.
Je potrebné povedať, že dokonca aj v roku 1992, keď masové starnutie obyvateľstva ešte natoľko neovplyvňovalo ľudské osudy, sociálni pracovníci, s ktorými sa novinári rozprávali, neobviňovali príbuzných za takéto kruté rozhodnutia. Bolo jasné, že mnoho rodín jednoducho nedokáže vydržať emocionálny syndróm vyhorenia, keď boli nútené nepretržite sa starať sa o svojich starých príbuzných v demencii, bez akejkoľvek podpory od štátu. V iných prípadoch nemali dostatok peňazí na zaplatenie všetkých rastúcich účtov z kliník a domovov dôchodcov. Obyčajne sa o starých ľudí starali ich dcéry, ktoré zároveň prichádzali o prácu, živobytie a aspoň nejaké životné vyhliadky. Často museli robiť ťažké rozhodnutia – postarať sa o svojho rodiča alebo dieťa.
V súčasnosti spolu s rýchlym predlžovaním priemernej dĺžky života sa tento problém ešte viac zhoršuje. Mesačný pobyt v opatrovateľskom dome v Spojených štátoch stojí 2,5 až 10 tisíc dolárov. Nie je prekvapujúce, že prax „vyhodiť babičku“ sa rozrastá, rozširuje a nadobúda nové formy.
Rozšírený je sezónny granny dumping. V Írsku, Anglicku a Austrálii, rodiny, ktoré sa starali o svojich starších príbuzných po celý rok, ich bližšie k Vianociam privedú na pohotovosť kliniky. Povedia sestričke v službe: „Postarajte sa o neho, prosím, len zaparkujem auto,“ a odídu na prázdniny oddychovať. Na konci dovolenky sa vrátia pre svojho starého príbuzného.
Lekári však poukazujú na to, že ich starí príbuzní nepotrebujú liečenie, ale iba starostlivosť. A toto zneužívanie lekárskych služieb vedie k tomu, že vo vianočnom období sú nemocnice preplnené – a stovky pacientov je nútených ležať na chodbách na nosidlách. Lekári však nie sú naklonení obviňovať nezodpovedných príbuzných. „Nie je to tak, že ľudia sú zlí,“ priznala hovorkyňa Írskeho zväzu prvej pomoci Fergel Hickeyová. „V tom všetkom je prvok zúfalstva. Všetky sociálne služby, ktoré existovali predtým a poskytovali pomoc pacientom doma, prešli masovým znižovaním stavov.“
Vo Francúzsku je tradičná granny dumping sezóna v auguste. Pre Francúzov je to posvätný mesiac, keď rodina musí opustiť mesto a ísť na dovolenku. Aby ste v byte nechali staršieho príbuzného pod nepretržitým dohľadom zdravotnej sestry, je potrebné zaplatiť niekoľko tisíc eur. Preto ho jednoducho nechajú so zásobami potravín a vody v nádeji, že to zvládne. Nie všetci si s tým však poradia sami. August vykazuje stabilný nárast úmrtnosti starších ľudí.
Mäkká verzia granny dumpingu si v Nemecku získava na popularite. Účty na vyživovanie staršieho príbuzného v opatrovateľskom dome v tejto krajine sú najmenej v sume tritisíc eur mesačne – a priemerný dôchodok tieto výdavky ani zväčša nepokryje. A zvyčajne sú obaja rodičia ihneď poslaní do opatrovateľského domu, takže náklady sa zdvojnásobia. Preto sa medzi Nemcami stáva čoraz obľúbenejšia tradícia posielania rodičov do chudobnejších krajín, kde domovy s opatrovateľskou službou stoja dva až trikrát lacnejšie. Zvyčajne je to Slovensko, Česká republika, Maďarsko, Kanárske ostrovy a dokonca Thajsko. Deti ich tam samozrejme, navštevujú veľmi zriedka (ak vôbec). Všetky otázky morálneho plánu riešia tým, že starší človek v demencii ich aj tak už dlho nepoznáva.
Ak sa z tradicionálneho hľadiska hodnotí toto, čo sa deje, ako krutá praktika, potom realizmus vyžaduje uznanie jej opodstatnenia. Nemecko neúprosne starne. Do roku 2050 bude každý jeden Nemec z pätnástich potrebovať nepretržitú starostlivosť.
Vo svojej extrémnej podobe je granny dumping len o tom, ako opustiť svojho starého rodiča na frekventovanom mieste a rýchlo odísť. Takéto prípady sú dokonca niekedy masírované médiami a priťahujú pozornosť verejnosti.
V novembri 2015 bol na autobusovej zastávke v anglickom meste Hereford nájdený starý muž bez akýchkoľvek dokladov. Mal na sebe úplne nové veci, ktoré práve kúpili v anglickom supermarkete, bez akýchkoľvek identifikačných značiek. V čakárni nemocnice kričal a súčasne sa smial. Jediné, čo dokázal lekárom povedať, bolo jeho meno Roger.
Roger bol prijatý do nemocnice, potom bol premiestnený do opatrovateľského domu a začali zisťovať, kým je. V určitom okamihu sa mu podarilo povedať zdravotným sestrám priezvisko Curry. Prebehli ho databázami v Anglicku – bez úspechu. Obrátil sa na orgány USA a Kanady. Spustili kampaň vyhľadávania na sociálnych sieťach. BBC vydala príbeh o záhadnom starcovi. Nakoniec s pomocou amerických úradov dokázali nájsť Curryho syna Kevina. Ukázalo sa, že žije v Kalifornii a patrí do strednej triedy – pracuje na vojenskej základni 51 v Nevade (mimochodom, je to tá istá základňa, na ktorej sa podľa konšpiračných teoretikov zdržiavajú mimozemskí cudzinci a uskutočňujú experimenty).
Kevinov príbeh sa ukázal byť dosť banálny. On a jeho manželka jednoducho nemali dostatok peňazí na podporu oboch svojich rodičov v opatrovateľskom dome. Jeho otec Roger už dlho trpel demenciou. Jeho matka mala Parkinsonovu chorobu. V určitom okamihu priviedol Kevin Rogera do Anglicka, kúpil mu nové šaty a požiadal svojho anglického priateľa, aby ho dal do nejakej nemocnice. Kamarát vzal starého muža na pohotovosť v najbližšej nemocnici a odišiel.
V roku 2019 anglický súd odsúdil tohto priateľa na dva a pol roka väzenia. Vyšetrovanie síce nepreukázalo žiadny z jeho materiálnych záujmov v tejto veci. Novinárom povedal, že Kevin ho jednoducho zainteresoval do tejto veci. Samotný Kevin je v Spojených štátoch amerických vyšetrovaný pre obvinenia z pokusu o únos a falšovanie dokumentov. Jeho otec sa v roku 2016 vrátil do Spojených štátov a umiestnili ho do opatrovateľského domu v Los Angeles.
Novinár BBC navštívil Rogera Curryho na jeho oddelení. To, čo videl, sa mu nepáčilo: „Roger sedel v temnej miestnosti so spustenými závesmi. Na jeho hlave bola čerstvá rana a na vankúši krv. V porovnaní s tým, ako vyzeral v Hereforde, bol ako úplne iný človek.“
Čo sa týka britského bulváru, senzačný prípad Rogera Curryho sa stal príležitosťou špekulovať o nezodpovednosti Američanov, ktorí sú schopní odviezť svojich starých príbuzných tisíce kilometrov ďaleko a nechať ich tam.
Tento problém však nemá hranice. Reportéri Guardian hovorili so zástupcami charitatívnych organizácií a uviedli, že podľa ich výpočtov približne tisíc Britov opustí svojich starších príbuzných každý mesiac v britských nemocniciach. V krajinách s rýchlym starnutím, napríklad v Japonsku, sa vedci už snažia zamyslieť nad problémom granny dumpingu. „Granny dumping: prijateľnosť obetovania starcov v simulátore morálnej dilemy“ je názov práce miestnych psychológov, ktorá bola uverejnená v roku 2014 v prestížnom vedeckom časopise Japanese Psychological Research.
Japonci sa snažia nejakým spôsobom civilizovať postup vyhadzovania starých ľudí. V kanceláriách charitatívnych organizácií sa vytvárajú špeciálne „poštové schránky pre starších občanov“ – to znamená, kde príbuzní môžu anonymne opustiť svojho príbuzného. Táto praktika má opodstatnenie v hospodárskej recesii, v ktorej Japonsko existuje už od konca 80. rokov a veľkým počtom starých ľudí v spoločnosti – dnes viac ako štvrtina Japoncov prekročila 65 rokov.
V rámci určitej morálnej úrovni drvivej väčšiny obyvateľov bloku východnej Európy patria však tieto praktiky západnej civilizácie stále do neprijateľného hororového žánru.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info