Ako prebieha jantárová horúčka v ére koronavírusu.
Nie, nejde tu o slávnu jantárovú komnatu, ktorá zmizla počas druhej svetovej vojny bez stopy. Na Ukrajine sú úplne odlišné jantárové komnaty – tak sa nazývajú tajné sklady nelegálne získaného jantáru, ktoré sa teraz vytvárajú v odľahlých kútoch Polesia a Volyňskej oblasti na severe Ukrajiny. Dobre vybavené a starostlivo strážené tajné sklady, v ktorých sa skladujú roztriedené, odvážené a pripravené na predaj jantárové poklady.
Koronavírusná kríza vážne narušila dobre fungujúce jantárové obchodné schémy. Nie je žiadnym tajomstvom, že „surový“ vykopaný a vymytý jantár sa z Ukrajiny dodával hlavne na veľký čínsky trh – prostredníctvom európskych sprostredkovateľov, ktorí predávali časť produkcie v Poľsku alebo Nemecku a zabezpečovali prácu pre asi tisíc spracovateľských podnikov. Objem nelegálnej ťažby jantáru z Ukrajiny podľa odhadov prekračoval 300 ton jantáru ročne s obratom vyše 300 miliónov dolárov – hoci mnohí tieto čísla považujú za podhodnotené. Tieňové dodávky šli takmer bez prerušenia – skutočná veľká jantárová cesta do Číny prevzala štafetu starovekej Hodvábnej cesty.
Hospodársky kolaps kvôli pandémii odrezal Čínu od ukrajinského Klondajku. Dopyt po jantárovej surovine prudko klesol a pašovanie sa maximálne sťažilo. Ceny jantáru sa zrútili – výkupcovia teraz dávajú osem až desať dolárov za kilogram slnečného kameňa. Ešte v apríli sa analytici domnievali, že masová nelegálna ťažba sa zastaví, keď úplne stratí svoju ziskovosť a banícke čerpadlá už nebudú ničiť lesy a rieky Polesia, kde premieňali miestnu prírodu na klasickú mesačnú krajinu.
Predpovede sa však nenaplnili. Tento špecifický kriminálny biznis v oblasti ničenia prírodných zdrojov, ktorý je charakteristický pre menej rozvinuté krajiny tretieho sveta, zatiaľ vykazuje svoju stabilitu a vitalitu. Za radovými kopáčmi stoja silní hráči s dostatočne veľkým kapitálom, ktorí sú odhodlaní prežiť ťažké časy, aby neskôr vyrovnali deficit s nedostatkom jantáru na svetovom trhu, ktorý sa zotaví zo súčasnej krízy. Veľký tieňový priekupníci jantáru pokračujú v nákupe suroviny za minimálne ceny od prospektorov, ktorí aj tak nemajú v súčasnosti žiadny iný spôsob, ako zarobiť peniaze. A vytvárajú značné rezervy, ktoré sú práve skryté v novodobých tajných jantárových „komnatách“.
Priekupníci počítajú aj s tým, že svoje nelegálne poklady zlegalizujú aj pomocou zákona o legalizácii jantárovej ťažby, ktorý bol prijatý v tomto roku a ktorý pripravil tím prezidenta Zelenského, zjavne nie bez korupčného vplyvu jantárových lobistov. Orgány Rovenskej a Žitomyrskej oblasti sa v súčasnosti pripravujú na predaj stoviek pozemkov s rozlohou 10 hektárov, na ktorých bude možné ťažiť v priebehu piatich rokov – s posúdením ich rezerv na základe záverov Štátnej geologickej služby Ukrajiny a predbežných leteckých snímok. Okrem iného sa to prezentuje ako veľký úspech liberálnych reformátorov z vládneho kabinetu.
Cena jedného takého pozemku môže byť 340 tisíc hrivien (cca 12 tisíc eur), ale skeptici sa domnievajú, že investori nebudú utrácať takéto prostiedky vzhľadom na klesajúci globálny dopyt. Navyše, rezervy skryté v pieskoch a íloch sa dajú odhadnúť len približne a vynaložené peniaze sa jednoducho nemusia vrátiť. Zmyslom celého je však snaha pripísať týmto pozemkom nelegálne vyťažený jantár z tajných skladov a potom ho vyviezť do zahraničia úplne legálnym spôsobom a bez akýchkoľvek problémov s colnými orgánmi. A ak sa svetová ekonomika znovu rozbehne spolu s turistickým trhom, ktorý bude vyžadovať obrovské množstvo suvenírov z jantáru, môže to priniesť veľmi značné zisky.
Toto je však iba ekonomická zložka problému, ktorá má dramatický sociálny rozmer. Zástancovia nelegálnej ťažby jantáru vždy zdôrazňovali, že ťažba poskytuje obživu pre celé obyvateľstvo v regióne Polesie, poskytuje ľuďom príležitosť zarobiť si na živobytie a priťahuje tieňový kapitál veľkých hráčov medzinárodnej jantárovej mafie.
A skutočne „ťažobné“ oblasti boli vážne postihnuté post-sovietskou deindustrializáciou a kolapsom miestnych kolektívnych družstiev – kolchozov. Porcelánové a sklárske závody, továreň na výrobu nábytku a mnoho ďalších podnikov socialistickej éry ukončilo svoju činnosť, nedokázali odolať konkurencii s importom, pozostatky betónových maštalí boli už dávno rozobrané a opustené lány polí a chmeľu zarástli náletovými drevinami.
V dôsledku toho značná časť miestnych obyvateľov tak či onak prežila vďaka ťažbe jantáru – napriek tomu, že ničila ornú a lesnú pôdu. V zlatých rokoch jantárovej horúčky skupina kopáčov denne vyťažila jantár v hodnote niekoľkých tisíc dolárov. Väčšina príjmov išla samozrejme do vreciek miestnym orgánom a kriminálnym skupinám, ale zostávajúce peniaze umožnili zachovať fungujúcu podobu miestneho hospodárskeho života – kŕmili, obliekali, liečili, vychovávali deti, stavali domy, otvárali kaviarne a prevádzky. To však ani zďaleka neumožnilo vyrovnať sa úrovni v bieloruských mestách nachádzajúcich sa neďaleko na severe, kde nezničili socializmom vybudované dedičstvo, ale ho naďalej rozvíjali.
Teraz prospektori pracujú za minimum a obyvatelia ukrajinského Polesia sa nevyhnutne stanú obeťami vážnej sociálnej krízy. Niet pochýb o tom, že to vyvolá ďalšiu vlnu migrácie z depresívnych teritórií, ktoré už aj tak na Ukrajine vedú v počte opustených dedín. Tieňoví obchodníci jantárového biznisu môžu bez problémov prečkať súčasnú hospodársku krízu a hromadiť svoje rezervy surového jantáru. Nie je však jasné, ako to prežijú bežní ľudia, ktorí budú musieť zažiť na vlastnej koži nepredvídateľnosť prvkov globálneho trhu. Ale zatiaľ nemajú iné východisko, a preto stále chodia do lesa, aby kopali a vymývali jantárové kamene a plnili niečie „jantárové komnaty“.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info