Raz, keď som bol v prírode, sledoval som úžasnú situáciu: ráno, keď som vstal, vidím, že sa do mojej päťlitrovej priehľadnej nádoby na vodu dostalo niekoľko desiatok mravcov. Spočiatku sa každý samostatne pohyboval, ale potom sa postupne začali hromadiť do kopy. Keď som videl, že mravce šplhajú jeden na druhého, tak sa mi zdalo, že aby prežili, topia jeden druhého, ale vzdal som sa myšlienky pomôcť im.
Na moje prekvapenie, som o dve hodiny neskôr uvidel všetky mravce živé. Vytvorili malý plávajúci živý ostrovček, boli usporiadaný jeden na druhom v podobe pyramídy. Zaujala ma vitalita tohto hmyzu a začal som ich pozorovať. Tie, ktoré boli dole, samozrejme boli vo vode, ale iba do určitého času. Dobrovoľne ich nahradili mravce z horného radu. Zostúpili do vody a až potom unavení z držania príbuzných vyliezli na tento živý ostrov, aby si oddýchli, aby neskôr mohli svojich priateľov opäť vymeniť. Navyše sa nikto z nich nepokúšal rýchlejšie vyliezť na vrchol, naopak, ponáhľal sa zostúpiť do vody, kde to bolo najťažšie.
Bol som ohromený ich hrdinskou obetavosťou a vzájomnou pomocou, a preto som sa rozhodol pomôcť im čo najskôr. Podarilo sa mi nájsť lyžicu, ktorá sa ľahko zmestila do hrdla nádoby. Keď mravce videli spásu, vyliezli organizovane na súš, ale jeden vyčerpaný napriek tomu nedokázal zachytiť okraj lyžice a zostal vo vode. Keď si to všimol posledný mravec v kolóne, vrátil sa späť.
Akoby som počul, ako mu volá a prosí: „Drž sa, brat, neopustím ťa!“ Mravec si uvedomil, že z „brehu“ je nemožné dočiahnuť, tak začal zostupovať do vody, ale to som sa už nemohol na to pozerať a posunul som lyžicu bližšie.
Potom ľahko dočiahol na svojho brata a vytiahol ho. Táto živá plávajúca pyramída teda prežila prostredníctvom vzájomnej pomoci. Celý proces pozorovania vo mne vyvolal veľa rôznych pocitov. Spočiatku došlo k odsúdeniu, keď som si myslel, že sa mravce navzájom topia. Potom prekvapenie, že prežili po dlhom plávaní vo vode.
Potom bolo zaujímavé ich sledovať, ale keď som uvidel jasne odladený systém záchrany, bol som v radostnom prekvapení. Každý jedinec vedel, čo má robiť. A samozrejme som ľutoval, že som im nepomohol od samého začiatku. Svojím správaním ma nechali zahanbiť.
A posledný pocit, ktorý som počas toho zažil, bola veľká mrzutosť. Neustály prúd myšlienok mi prichádzal o našej spoločnosti – o ľudskej ľahostajnosti, nezáujmu, egoizme atď. Chcel som zakričať na celý svet: „Ľudia! Ak neviete, ako žiť, učte sa aspoň od mravcov.“ Sme hlúpejší ako hmyz?! Ľudské modlitby nemajú zmysel, ak nie sú podložené skutkami.
Buďme ako mravce … pamätajte, v jednote je sila.
Dr. Alex Redko
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info