Motto: Ženy od roboty do úmoru zrobené, ale láskou srdca zdobené.
V bohatom inventári moderných strojov na obdobie konca 19. a začiatkom 20. storočia ťažko nájsť pre jednoduchý mechanizmus trlice patričnú analógiu. V podstate bol to asi 1 m dlhý, 20 cm široký a 4 – 5 centimetrov hrubý drevený nôž, ktorý bol na jednom konci spojený prostredníctvom silnej drevenej osky so stolicou a na druhom konci opatrený rukoväťou. Koniec dreveného noža s rukoväťou sa dal zdvíhať, pričom sa nôž otáčal okolo osky so stolicou bol pevne spojený. Keď sa nôž pustil, zapadol svojim ostrím medzi dve od seba oddelené paralelné lamely. Do uhla, ktorý zdvíhaním noža medzi ním a lamelami vložila trepačka hrsť vysušených stebiel konopí a viacerými údermi ich lámala tak dlho – trepala do nich – až sa steblá rozdrvili a vypadali na zem, pod trlicu vo forme pazderia.
Pri prvom trepaní sa však všetko pazderie z vlákien neodstránilo, najmä ak konope nebolo dosť suché. Drobné kúsky stebiel zostali ešte na vláknach a tie sa vytriasli – po náležitom vysušení konopí – novým trepaním na stolici, ktorá sa menovala trojka. Tvorili ju dva paralelné spolu súvisiace a pravou rukou ovládané nože zapadali pri tomto trepaní do dvoch paralelných dlhých a úzkych otvorov, vytvorených troma lamelami, spojenými spolu v chrbát stolice. Procedúra tohto druhého odstraňovania zvyškov pazderia sa menovala vytieranie konopí, keďže hrsť vlákien, vložená do trojky a zovretá medzi dvojnásobným nožom a troma lamelami, vyťahovala sa istým násilím zo zovretia, čím vzniklo trenie spôsobujúce vypadávanie i ostatnej drobnej nečistoty.
Trepanie a vytieranie konopí robilo sa v posledných dňoch augusta a v prvých dňoch septembra. Keď sa ešte úroda okopanín nezbierala. Ak bolo teplé, slnečné počasie, pustili sa ženy ešte i do tretieho čistenia konopných vlákien, ktoré sa menovalo hachlovanie. V podstate to bolo česanie vlákna na veľkej železnej kefe zhotovenej z dlhých klincov zatlčených do silnej drevenej dosky tak, že klince svoji ostrím vyčnievali z dosky, čo si vyžadovalo aj príslušnú ženskú obozretnosť. Konope česajúca žena sadla si na stoličku pred hachlu, priviazanú na pevnej klade, vzala si do priehrštia toľko vlákien koľko vládala obsiahnuť a ťahala ich striedavými pohybmi cez železnú kefu. Dlhé priame vlákna zostali v jej ruke, krátke a poklbčené sa zadržali v hachle. Tie sa menovali kúdeľ a uskladnili sa zvlášť, ako treťotriedny produkt. Úplne vyčistené konope stočili sa do veľkých hadovitých klbiek, z ktorých sa uplietli vence, umožňujúce pohodlnú manipuláciu tejto konečnej a výnimočne vzácnej formy vlákna.
Podobnou výrobnou procedúrou ako poskomné prešlo i materské konope. Ich trhanie padlo až do polovice septembra, keď semenec už dozrel. Medzitým už jesenná sezóna pokročila tak ďaleko, že druhé sušenie sa muselo vykonať v osobitne konštruovaných peciach, čím sa vlákno znehodnotilo. Preto sa často máčanie, sušenie a trepanie materských konopí odsunulo až do budúcej jari.
Stodola určená na uskladnenie obilia bola v tých časoch iba jediný krytý hospodársky priestor. Preto sa všetky práce súvisiace s výrobou konopného vlákna konali vonku pod šírim nebom, pravda za pekného počasia. Už táto okolnosť vnášala do výkonu žien prvok jasu, veselia, vysmiatych tvárí, istého uvoľnenia a bezstarostnosti. Okrem toho trepanie, vytieranie a hachlovanie konopí robili všetky ženy v ten istý čas. Z dvorov a vzájomne susediacich záhrad ozývalo sa nielen pravidelné klepanie trlíc, ale i radostné, družné, často i rozpustilé hovory alebo piesne. Práca vonku pred svetom, prípadne len pred očami susedov bola vhodnou príležitosťou ukázať aspoň pekne upravenú hlavu s novou šatkou, alebo ako sneh biele rukávce, keďže zástera a sukňa vystavená možnému zašpineniu z trlice odpadávajúcim pazderím. Každá ženská práca konaná en plein air -páčiť sa aj v robote; mala v sebe i kus poézie, a tak aj trepanie konopí. Tu však blízkosť domu s kuchyňou, do ktorej bolo treba často odskočiť – prostredia záhrad s dozrievajúcou úrodou a nepriama účasť susediek, dodávali výkonu žien vôňu čarovnej intímnosti a ráz priateľskej súdržnosti. Rozhovory netočili sa len okolo ľahkých a zábavných vecí, ale boli venované i vzájomnému poučovaniu.
S pletením vyčesaných konopí do vencov a ich uložením niekde v komore sa však starosť o tento vzácny produkt neskončila. V zimných mesiacoch sa musela celá minuloročná úroda spriasť, ak sa domáca gazdiná nechcela dožiť výsmechu a uštipačných poznámok. Preto po večeroch hrčali a rapotali v sedliackych domácnostiach kolovraty – celé i polovičné, a vedľa nich sa zvŕtali v rukách žien i dievok vretená. Práca bola taká súrna, že často museli do nej zasiahnuť i muži, premotávať priadzu z cievok na motovidlo, čím vznikla konečná forma produktu zo siatych konopí pradeno, ktoré ešte neputovalo ku kadlecovi – tkáčovi, výrobcovi konopného plátna.
K ušľachtilým, spoločensky prípustným nočným zábavám dospievajúcej mužskej mládeže patrilo chodenie k frajerke. Dievku, k vôli ktorej sa mládenci dostavili na priadky, nikto z prítomných ani neoslovil, alebo len veľmi zriedka. Podľa dedinskej obyčaje sa slušalo, aby ona mlčala. Pradúca žena, aby z tenkých konopných vlákien usúkala dobre rozstrapatenú vzdorujúcu niť, musela konope stále navlhčovať vlastnou slinou, práve na tom mieste, kde sa medzi jej prstami menili na súvislú cvernu. Zásoba slín rozhodovala o kvalite pradiva, a preto sa ich tvorenie muselo umele podporovať do úst vloženým kúskom nejakej potravy. Konopné vlákna obsahovali ešte zbytky tvrdého stebla, na ktorom sa vlákno pri vzraste vytvorilo. Tieto zvyšky odstráneného pôvodného rastlinného obalu trepaním, menovali sa pazderie. Pri pradení padali na kolená sediacej a pokryli ich šedo-bielou vrstvou priadky. Patrilo k dobrému zvyku, aby mládenec ponúkal priadkam prinesené maškrty, otriasol pri tej príležitosti pazderie z kolien dievky, ktorej prišiel na námluvy – dvoriť. Pritom si mohol dovoliť ju jemne uštipnúť alebo poštekliť. Žeby sa za také pohladkanie kolien bola dievka cítila urazená, toho sa kurizant nemusel obávať. Práve naopak, ona naň čakala.
Dvojzmyselné vtipy chúlostivého obsahu, ktorým terčom bola domáca dcéra, končili sa i pesničkami iba pre uši dospelých. Ich obsah bol podľa dedinského zvyku príliš nevinný, než aby vyvolal rumenec na tvári ženských účastníčok na priadkach. Mládencovi, ktorý nevedel striasť dievke z kolien pazderie s patričným gestom pohladkania a blížil sa ku nej s istými rozpakmi, zaspievali: Má milá, rozmilá, máš pekné kolená, pusti mňa medzi ne, budeme rodina. Domáca dievka, keď sa s milým v pitvore lúčila, mu povedala na cestu s akousi výčitkou verš pesničky: Ej, čo sa za mnú tolko vláčiš, ej, keď mi ani neopáčiš!?…..
Výkon premotávania vyžadoval nielen telesnú obratnosť, ale i počtársku zdatnosť a dobrú pamäť. Na motovidlo sa navinovala priadza podľa určitého počtu nití. Základom bola kopa, t. j. šesťdesiat nití v jednom pradene. Keď bola priadza podradnejšia, malo pradeno šesť alebo osem kôp.. Jemnej priadze vošlo sa do pradena až dvanásť i viac kôp. Počtom kôp merala sa potom i kvalita vyrobeného plátna. Rozlišovalo sa o celkom obyčajnom osmokopnom plátne, jemný druh menoval sa dvanásťkopné plátno a veľmi jemné šesťnásťkopné plátno. Tieto dva posledné druhy boli predmetom hrdosti každej gazdinej, lebo upriasť takú tenkú niť, z ktorej by sa dalo navinúť dvanásť kôp—bez toho, že by pradeno bolo príliš objemné a ťažké- na to sa vyžadovali veľmi obratné prsty a bystré oči.
Zváranie
Po skončení zimných priadok čakala na ženu posledná starosť spojená so zásobou pradien ešte predtým, než by odišli do chudobnej a jednoduchej dielne tkalca – v rodisku nazývaného kadleca. Bolo ich treba vyprať. Táto procedúra označovala sa ustáleným pojmom – zvárať pradená a množstve ženských prác zaberala osobité miesto. V časoch, keď nebolo mydla a keď rozličné čistiace prípravky neexistovali, bielizeň vyrobená z konopného plátna sa zvárala. To bola dosť komplikovaná a náročná práca, ktorá vyžadovala aj isté dispozičné schopnosti, ale aj základné znalosti z chémie. Z čistého dreveného popola musel sa vyrobiť silný draselný lúh, ktorý mal dobré účinky na vyplavenie z plátna i najrezistentnejšiu nečistotu. Na to stačilo zhotoviť len vhodný mechanizmus, ktorý by vyrobil lúh a umožnil styk špinavej bielizne s jeho silným vodným roztokom bez toho, aby ženské ruky prišli do priameho styku s touto žeravou tekutinou. Neviem akého pôvodu je jednoduchý prístroj, ktorý tento proces umožňoval, ale v každom prípade jeho vynálezca bol vtipný človek.
Postup zvárania: jednou z dvoch hlavných častí celého zariadenia bol drevený škop – šafeľ, vysoký asi jeden meter, obsahu 25 až 30 litrov. Ten mal na obvode svojho dna kruhový otvor o priemere asi 4 – 5 centimetrov, ktorý sa dal uzavrieť alebo otvoriť z vonku bez toho, aby sa rukou siahalo do vnútra šafľa. Bielizeň sa uložila do šafľa až po okraj a na samý vrch dala sa vrstva dreveného popola asi 10 – 15 centimetrov hrubá, zaobalená do nejakej starej plachty, aby sa popol s bielizňou nepomiešal. Takto pripravený šafeľ stál na pevnej stolici a pod otvor v jeho dne postavil sa iný, menší škopík. Na susednom ohnisku zohrievala sa vo veľkom medenom kotle voda a keď zovrela – odvodené slovo zvárať, vylievala sa ručne na popol vo veľkom šafli s bielizňou. Stykom vriacej vody s popolom vytvoril sa lúh, ktorý pretekal veľmi pomaly uloženou bielizňou ku dnu škopu a otvorom v ňom, do ktorého bol zastrčený silný vecheť slamy a odkvapkával do priloženého menšieho šaflíka. Z toho sa lúh vyberal, znova zohrial v kotle a opäť lial na popol. Táto procedúra, predstavujúca pravidelný kolobeh vriaceho a vychladnutého lúhu, trvala 10 – 12 hodín. Čím dlhšie trvala, tým bol lúh ostrejší a jeho účinok efektívnejší.
Zváranie sa končilo obyčajne až v neskorých nočných hodinách. Práce okolo neho výlučne obstarávali len ženy. Často pri nich aj zadriemali, najmä keď ustal ruch v domácnosti. Vlastné pranie nastalo až ráno. Vyzvárané konopné háby nosili sa postupne – či v zime či v lete – k blízkemu potoku, kde ich ženy prali upotrebeným dvoch jednoduchých nástrojov. Podlhovastá štvornohá stolica postavila sa tak, že dve jej nohy boli na brehu a dve vo vode. Miesta na pranie nazývali periská – miesta spevnené doskami, čiastočne upraveným brehom vysunuté do vody. Ženy namáčali kusy prádla, kládli na stolicu a tĺkli do nich krátkou, ale masívnou lopatkou, zvanou píst tak dlho a intenzívne, kým z nich neodstránili všetok lúh aj nečistoty. Podobne prali aj konopné pradená, ktoré sa zváraním zbavili nečistoty, ale aj zbeleli, čo bolo cieľom procedúry. V letných mesiacoch ženy chodili právať na lanfešty – krátky mlynský náhon na turbínu, ktorý umožnil ľahšie pranie. Pranie malo určité čaro poézie, pravda len v letných horúčavách. V zime zmenilo sa pranie na otrocký výkon. Často stála žena dve i tri hodiny nad tečúcou vodou, v ktorej plávali kusy ľadu, alebo i nad otvorom vyrúbaným v ľade. Ľadové stalaktity viseli pradlene na sukni a na zástere, dodávajúc jej vzhľad akejsi čarovnej bytosti z rozprávky. Aby mohla v treskúcej zime manipulovať s mokrým prádlom musela si pod chvíľku namáčať ruky do teplej vody, ktorú jej nejaký pomocník z domu stále prinášal.
Pri poslednej fáze spracovania konopí, a pravda, aj vedľajších produktov s nimi súvisiacich, sa úlohy rozdelili medzi ženy a mužov. Ženám zostalo pradenie a vyšívanie i šitie z konopného plátna zhotovovaných častí odevu, muži sa museli postarať o zužitkovanie pazderia a získanie oleja zo semenca. Princíp hospodárenia s konopou siatou bol na takej istej úrovni ako dorábanie chlebového obilia, aby ani naoko bezcenný odpadok pri trepaní konopí, za ktorý sa mohlo pazderie pokladať, nevyšlo na zmar.
Úprava hrebeňa slamou krytej strechy poskytovala značné konštruktívne ťažkosti. Upotrebením slamy nedalo sa nijako zamedziť, aby dažďová voda nezatekala. Hoci sa pazderie skladalo z celkom drobných a okrem toho ešte aj nepravidelne poukladaných zlomkov konopného stebla, rozprestretím 30 – 40 centimetrovej vrstvy tohto nepotrebného odpadu na vrch strechy, docielila sa úplná nepremokavosť.
Na výrobu omastku zo semenca sa používalo veľké drevené koleso s mohutnou skrutkou a dve klady tvorili základ lisu, pre ktorý stavali aj osobitné budovy, ktoré nazývali záboje. Výroba konopného oleja zo semenca v polovici deväťdesiatych rokov osemnásteho storočia úplne zanikla. Konopným olejom mastili sa v čase pôstu jedlá od konca fašiangu do Veľkej noci, a to len v čisto katolíckych obciach. Na Osuskom, ktoré bolo vklinené medzi evanjelické obce, sa tento príkaz dodržiaval iba medzi modleníkmi pochádzajúcich z najchudobnejších vrstiev obyvateľstva.
Na prelome 18. a 19. storočia bola žena na Osuskom dobrým duchom domácnosti, udržiavajúc jej autoritu vnútri i navonok. Už len jej pracovný výkon slúžil za vzor a vzpruhu ostatným. Denný rozvrh prác gazdinej nemohol sa nazvať prázdnym a jednotvárnym. Prvá vstáva, len čo začína svitať. Opatruje deti i hydinu, dojí kravy, varí raňajky, vypravuje jednotlivých členov rodiny do poľa. Len čo sa dom vyprázdni, varí obed pre šesť aj osem ľudí domácich a bohatšia i najatých robotníkov. Už okolo desiatej je hotová. Berie jedlo do nosákov – zvláštne hrnce s uchom na pohodlné nesenie, beží s ním na roľu, nesúc často na chrbte dieťa a vedúc za ruku druhé. Na poli pracuje s ostatnými, a keď sa schyľuje slnko nad obzor, vezme nošu trávy alebo zeliny na chrbát – prilepšenie krave pri dojení a ponáhľa sa domov. Gazda, vrátivší sa s čeliadkou, pokladá za samozrejmé, že si hneď zasadne k teplej večeri, ktorú žena medzitým pripravila. Nasledujú rozličné záverečné scény usilovnou prácou naplneného dňa, ktoré sa neobídu bez pripomienky gazdinej: zase hydina, zase dojenie kráv a kŕmenie ošípaných, upratovanie domácnosti, uloženie detí k spánku. Či v zime, či v lete, pravidelne už bije desiata i jedenásta, keď aj gazdiná môže pomýšľať na odpočinok. Podriemuje však obyčajne len na jedno oko, najmä ak hlava rodiny má tvrdý spánok a na sluhov sa nemožno spoľahnúť. Zavše treba namiesto manžela odskočiť do maštale, či sa krava od hranta neodtrhla, či sa kone nekopú a nehryzú, či malé, ešte ceckové teliatko jeho matka nezaľahla, alebo čerstvo narodené prasiatka prasnica nepriľahla.
Do toho, ako hodinový stroj, pravidelného kolotoča prác sú aj obdobia zvýšeného pracovného nasadenia. Za také možno pokladať žatvu, najmä ak teplé a slnečné počasie spôsobujú dozrievanie všetkých druhov obilia naraz, alebo naopak, keď stále dažde znemožňujú zber úrody. Gazdiná musí byť vždy v pohotovosti, ako vojak na stráži.
Žena v mojej rodnej obci konala po celý rok pripadajúce na ňu práce celkom mechanicky, ako dobrý stroj, bez nejakého zvláštneho duševného vzrušenia. Poéziu, vkladanú do mnohých výkonov, ponechala mladým. Prvýkrát v roku v roku zaliali však aj ju city vnútorného uspokojenia, vedomia dobre vykonanej povinnosti, city radosti a útechy, že môže ona sama, jej deti i celá jej domácnosť pozerať s dôverou do budúcnosti. Táto šťastná chvíľa sa priblížila niekedy v polovici augusta, keď zo všetkých stodôl ozýval sa hukot jednoduchej mláťačky, poháňanej ručne alebo žentúrom. Vtedy prichádzala s vysmiatou tvárou, obyčajne i v sprievode jednej niekedy aj dvoch pomocníc. V pätách za týmto slávnostným sprievodom vznášalo sa mračno prenikavej vône, ktorú šírila vôkol hovädzia polievka, bravčová pečienka, makové a tvarohové koláče, hlavne ale v tých časoch pýcha dedinskej kuchyne – ryžová kaša, plávajúca v domácej masti. Nesmel chýbať ani povestný žatevný šalát- na tenko nastrúhané čerstvé uhorky v pikantnom náleve, zaliate smotanou.
Druhýkrát, každú, i tú najchudobnejšiu ženu, zalial pocit šťastia a radosti, keď išla za kadlecom-tkáčom plátna, skromných ale pestrých kobercov, dohodnúť, kedy môže priniesť pradená na utkanie konopného plátna, potrebné na zhotovenie rubášov, a pravda, vyšívanie kroja. To bola vysoká odmena za celoročné úmorne pracovnej nasadenosti popri každodennej bežnej roboty v domácnosti okolo šporhelta, varenia a obriadiť deti, ponáhľať sa okopať aspoň zelinu na úvrate pridomovej roličky, aby sem nebula šeckým na smích. A keď zahrmelo, rýchlo bežala domov robiť poriadky s hydinou, aby ju voda valiaca sa dolu dvorom neskántrila, zahnať aspoň pod šopu, deti pozháňať z ulice a dvorov a naposledy celá premočená pribehnúť do sucha. Zobrať z truhlice hromničku, zapáliť, celé osadenstvo si pokľaklo a nahlas modlilo s prosbou všemohúceho o pomoc.
Tu, u kadleca, bola v izbietke verštat, dielnička s tkacím strojom. Začala sa posledná etapa prác; výsledok celoročnej poctivej práce šikovnej gazdinky, umnej pracovitosti, vytrvalosti a trpezlivosti. Kadlec mal drevený tkací stroj o rozmeroch asi 2 x 2,5 m pevne spojený hranolmi a stabilizovaný o stropné hrady bez jediného klinca alebo drôtu. Hlavné časti dreveného stroja tvorili krosná, valec s rukoväťou na priadzu, bydlo – voľne visiace pohyblivé, ale pevne, ukotvené o rám, dve krosná a dve šliapadlá na nohy, člnok s cievkou navinutú niťou, ktorá prechádzajúc medzi krosnami spolu s bydlom, bola hlavnou konštrukciou tkáčskeho stavu. Navíjanie nití z pradien na cievky do člna sa nazývalo súkanie, pri ktorom sa používala šlichta na zjemnenie konopných nití. Šliapadlá pod nohami boli uchytené o krosná pomocou spletených konopných povrazov, aby vydržali nožné nášľapy sústavných vertikálnych pohybov krosien. Šliapadlá pri nohách sa ponárali do pekla – jamy hlbokej do 30 cm, aby krosná mali väčší roztvorený priestor na plynulý prechod hodeného člnka s cievkou navinutou konopnou niťou. Súčasťou verštate bol i kolovrat, motovidlo a cievky. U nás v malej izbietke nechýbal šporhelt na varenie, ale i prípravu šlychty na zjemnenie pradien. Kadlec pri práci mal zladené pohyby ako baletná tanečnica v kabarete, jeho práca bola naprogramovaná. Ak vykonal nášľap ľavou nohou až na dno pekla, krosná sa otvorili ako hladné ústa kŕmeného vtáčika, pravou rukou hodil člnok z pravej strany krosien na ľavú, rýchlo člnok chytí do ľavej ruky a pravou už voľnou rukou prudkým pohybom pritká člnkom nesenú niť bydlom k predchádzajúcim nitkám plátna. Potom nasleduje podobný obrad len opačným spôsobom. Pravá noha šliapne do pekla, ľavou rukou hodí člnok medzi krosná, pravou ho zachytí a zároveň opačnou rukou pribuchne bydlom ku tkanému plátnu. Pri tejto už monotónnej práci sa často nite trhali, čo malo vplyv na kvalitu tkaného plátna ale aj časovo obmedzovali postup práce. Čestný tkáč vytiahol poškodenú niť tesne pri okraji plátna a kadletským uzlom zaviazal na predchádzajúcu niť. Poškodené nite sa dávali znova na súkanie, aby ani jedna nevyšla nazmar. Okraje sa po rýfoch zašívali do plátna, tým vytvárali súvislé lemované okraje plátna, a chránili pred poškodením. Nie nadarmo si gazdiné medzi sebou vravievali: kadlec, kadlec, máš ubolený palec. To preto vraj utkal nekvalitné plátno, samý uzol, ani len na mechy – vrecia na obilie nie je súce. A pohŕdavo s úsmeškom dodala; to by bula ale zástera, ani cigánka by si ju na seba nedala.
Dobrá gazdinka, ale najmä výšivkárka ornamentov a krojovej výzdoby, pohľadom i hmatom vedela posúdiť kvalitu konopného plátna prineseného kadlecom. Po ošacovaní kvality a uložení bálu dvanásť rífov vzácnej tkaniny, uložila do truhlice, očkom ešte pohladila, v mysli už videla na dcére najkrajšiu kvetinami zdobenú zásteru, akú nemá žiadna Osuská dievka, ale i závisť bohatších alebo konkurentiek. S úsmevom a dôvetkom vďaky k dohodnutej odmene pridala ešte niečo maku, fazule alebo šošovice, ako vďačnosť pre kadlecovu ženu, na prilepšenie do domácnosti.
Alojz Malíšek
pozn, : rýf=stará maďarská dĺžková miera vyjadrujúca Viedenský lakeť z r. 1856.
1 rýf= 0,75 m.