V roku 1942 táto tehotná učiteľka viedla 3225 detí 200 km cez lesy a močiare, čím ich zachránila pred deportáciou nacistami do Nemecka.
Sú niektoré udalosti, ktoré si treba vždy pamätať. Medzi ne patrí aj Druhá svetová vojna. A treba pamätať na činy obyčajných ľudí, ktorí riskovali svoje životy, aby zachránili životy iných…
Matrjona Volská sa narodila 6. novembra 1919 v Smolenskej gubernii. Rodičia a priatelia ju láskyplne volali Motja. Bola zodpovedná, ústretová, rada čítala všetkým susedským deťom knihy a rozprávala rozprávky. Od 18 rokov začala Matrjona učiť na základnej škole. V roku 1941 absolvovala Vysokú školu pedagogickú v Dorogobuž.
Krátko pred začiatkom vojny sa Motja vydala za Michaila Volského. Len čo sa Nemci začali približovať k Smolensku, muži z okolitých dedín začali odchádzať do lesov a vytvárať partizánske oddiely. V dome Volských bolo rozhodnuté zriadiť konšpiračný byt. V susednej budove, kde býval obecný úrad, umiestnili nacisti svoju policajnú stanicu, takže disidenti v podzemí pracovali Nemcom priamo pod nosom. Motja množila a distribuovala letáky a správy Sovietskeho informačného úradu, zbierala informácie o polohe nepriateľských jednotiek a odovzdávala ich partizánom. Čoskoro sa stala spojkou menom Mesiac. Keď bolo nebezpečné byť v dedine, Matrjona odišla do partizánskeho oddielu.
Robila odvážne sabotáže, zúčastňovala sa vojenských operácií. V roku 1942 jej bol udelený Rád Červenej zástavy. Keď veliteľ oddielu Nikifor Koljada, ktorého všetci volali Batja, dostal informáciu, že Nemci sa chystajú pochytať a vyviezť všetky miestne deti do Nemecka, oznámil to centru. Naliehavo sa rozhodlo zorganizovať špeciálnu operáciu na záchranu a evakuáciu detí. Zodpovednou za presun detí cez frontovú líniu bola vymenovaná Matrjona Volská, ktorá sa v tom čase pripravovala stať sa matkou.
Trasa pohybu bola plne koordinovaná s Moskvou. Tisícová kolóna detí musela prejsť 200 km za desať dní cez lesy a močiare Smolenskej oblasti. V stanovenom čase bolo potrebné prísť na stanicu Toropec, ktorá sa nachádzala v regióne Kalinin (dnes Tver). Odtiaľ plánovali zachránené deti poslať do tyla špeciálnym vlakom.
Motja Volská sa už 23. júla, v prvý deň pochodu, presvedčila, že operácia bude veľmi ťažká, – napísal Leonid Novikov vo svojej dokumentárnej knihe Operácia „Deti“. Rodičia sa rozlúčili s deťmi, nevediac, kam idú a či budú môcť znova vidieť svoj domov. 23. júla sa 1500 detí vydalo na nebezpečnú cestu. Motja dostala ako asistentky učiteľku Varvaru Poljakovú a zdravotnú sestru Jekaterinu Gromovú. Bolo rozhodnuté rozdeliť deti do oddielov, pričom každému bol pridelený veliteľ spomedzi tých detí, ktoré boli staršie. Na kontrolu všetkých oddielov musela Volská vynaložiť veľa úsilia. Hneď v prvý deň zaútočilo na stopu kolóny nemecké prieskumné lietadlo. Najprv na deti z neba pršali letáky a po pár hodinách aj bomby.
O tajnej ceste sa dozvedeli nacisti. Pôvodne sa plánovala trasa cez Matisské močiare do Željuchova a Slobody, ale trasa sa musela urýchlene zmeniť. Rozhodli sa viesť deti po inej, pre nich náročnejšej ceste. Kráčali väčšinou v noci. Každým dňom v sprievode Motji pribúdalo viac a viac detí. K ich nekonečnej kolóne sa neustále pridávali deti z Nemcami vyrabovaných a vypálených susedných dedín. Po niekoľkých dňoch pochodu mala Volská na starosti už vyše dvetisíc detí. Keď deti odpočívali, Matrjona išla na prieskum niekoľko kilometrov dopredu, potom sa vrátila a rozhodla o ďalšom pohybe. Skromné zásoby jedla sa veľmi skoro minuli.
Deti neustále zažívali úpadok síl a ledva chodili. Jedli zvyšky zo suchárov, lesné plody, púpavu a skorocel. Boli obzvlášť smädní, pretože v zničených osadách a dedinách nacisti otrávili vodu v studniach. „28. júla skoro ráno sme došli k rieke Západná Dvina, deti sa vrhli k rieke. – spomína Matrjona Volská. – Prileteli tri nemecké lietadlá a začali strieľať na deti, Ženja Alechnovič bol zranený. Deti utekali cez most na druhú stranu do lesa.
29. júla tých, ktorí boli obzvlášť vyčerpaní, naložili do štyroch nákladných áut, ktoré kolónu predbehli, a išli na stanicu Toropec. Zvyšok išiel pešo. Keď do cieľa ostávalo 8 km, deti nadobro zoslabli. Starší niesli malé deti na rukách, nohy mnohých boli odreté do krvi. Pozbierajúc posledné sily sa im 2. augusta podarilo dostať do Toropec. Volská odovzdala 3225!! detí novým sprievodcom. Zápis o prijatí evakuovaných detí obsahuje tento záznam:
„Deti majú hrozný vzhľad, nemajú takmer žiadne celé oblečenie a topánky. Od Volskej sme prijali 3225 detí.“
Piateho augusta prišiel pre deti vlak. Vyčerpaných ich naložili do teplých vagónov. Na všetkých bolo pridelených 500 kilogramov chleba. Nikto nečakal, že Matrjona Volská privedie raz toľko detí, ako spočiatku vyrazilo na pochod. Na každého bol prídel 150 gramov chleba. Na stanici paralelne prebiehal nástup vojakov do iného vlaku. Keď sa dozvedeli, že v susednom vlaku sú hladné deti, dali im svoj prídel jedla.
Ďalej cesta neprebiehala bez problémov, pretože na vlak opakovane útočili nacistické lietadlá napriek tomu, že na streche každého vagóna bolo napísané „Deti“. Našťastie ruské lietadlá sprevádzali a chránili vlakovú zostavu a ako dravci, krúžili okolo a bránili nemeckým lietadlám priblížiť sa k vlaku.
14. augusta boli deti v poriadku dopravené do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod). Mnohí z nich sa po vojne vrátili do rodných obcí. Od roku 1943 do roku 1976 Matrjona Volská pracovala ako učiteľka Smolkovskej základnej školy v regióne Nižný Novgorod, kam bola poslaná ihneď po úspešnom ukončení špeciálnej operácie „Deti“. V roku 1977, rok pred smrťou, sa ešte stretla s niektorými zo zachránených detí. Boli to už dospelí ľudia, ktorí celý život považovali Matrjonu za svoju druhú matku. Veď aj ona im dala život, keď ich bezpečne previedla 200 km po lesoch a močiaroch a starala sa o nich celých tých ťažkých desať dní cesty. Titul Hrdina Sovietskeho zväzu bol udelený Matrjone Volskej, keď už nežila. Za svojho života nikdy nepovažovala tento svoj čin za hrdinský, zvyčajne hovorila, že iba plnila úlohy partizánskeho oddielu.
Matrjona Isaevna Volská – narodená 6. novembra 1919, okres Duchovčšinskij, gubernia Smolensk – zomrela 23. decembra 1978, Smolki, región Gorkij – sovietska učiteľka, aktívny účastník Druhej svetovej vojny, členka partizánskeho oddielu.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info