Výskumy ukazujú, že osamelí ľudia sú náchylnejší na množstvo chorôb. Hoci je to zvonku úplne nepochopiteľné, čo bráni tým, ktorí sú zbavení starostlivosti o blízkych a starostí o deti, žiť pre svoje potešenie?
Na otázku, čo najviac skracuje život súčasného človeka, je veľa odpovedí. Sú to zlé návyky, alkohol, fajčenie, znečistenie životného prostredia a notoricky známy stres… Ale ako sa ukázalo, aj osamelosť.
Podľa výpočtov amerických vedcov znižuje dĺžku života amerických mužov takmer o 10 rokov. U žien je toto číslo o polovicu menšie, no aj u nich zaberá čestné druhé miesto, predbiehajú len choroby srdca. Čo sa deje? Čo bráni ľuďom, ktorí nie sú zaťažení rodinnými starosťami či úzkosťou o osud blízkych, žiť šťastne až do smrti?
Existuje mnoho štúdií, ktoré dokazujú väčšiu zraniteľnosť slobodných ľudí voči širokej škále chorôb. Dánski vedci, ktorí dva roky pozorovali 138 000 dospelých v meste Aarhus, zistili, že osamelí občania trpia kardiovaskulárnymi ochoreniami dvakrát častejšie ako tí, ktorí žijú v rodine. Navyše je pre nich choroba v priemere závažnejšia a nebezpečné exacerbácie (angínové záchvaty, infarkty atď.) sa vyskytujú častejšie ako u rodinných príslušníkov.
Britskí vedci, ktorí dlhodobo sledovali 10 000 Britov oboch pohlaví, zistili, že u mužov, ktorí na začiatku štúdie nikdy nemali rodinu, alebo ktorí sa rozviedli v začiatku štúdie, je riziko úmrtia v priebehu nasledujúcich ôsmich rokov o 10 % vyššie ako u mužov, ktorí žili počas týchto rokov v manželstve. U žien je tento rozdiel polovičný (4,8 %), ale stále je pôsobivý, najmä ak vezmete do úvahy vek účastníkov štúdie: všetky mali na začiatku 30 rokov a na konci 40 rokov.
Ako sa však ukazuje, osamelosti podliehajú všetky vekové kategórie. Osamelí starí ľudia vo veku okolo 80 rokov sa stávajú obeťami Alzheimerovej choroby dvakrát častejšie ako ich rodinní rovesníci. Táto štúdia bola vykonaná v Chicagu, kde iná skupina vedcov preukázala vysokú koreláciu medzi osamelosťou a krvným tlakom u ľudí vo veku 50 – 70 rokov.
Iná skupina odborníkov identifikovala súvislosť medzi chladnými alebo napätými vzťahmi stredoškolákov s rodičmi a zvýšeným výskytom hypertenzie a srdcových chorôb v budúcnosti. Závery vedcov sú podobné: osamelosť má zlý vplyv na zdravie mužov a žien, čiernych a bielych, manažérov a vojakov, obyvateľov rôznych kontinentov a klimatických pásiem. Medzi nešťastiami, ktoré im hrozia, jednoznačne vedú srdcovo-cievne ochorenia, no náchylnejší sú aj na infekcie, ochorenia mozgu, žalúdočné vredy, dokonca aj zhubné nádory.
Ako však môže rodinný stav človeka ovplyvniť rast cholesterolových plakov v koronárnych cievach alebo rozmnožovanie rakovinových buniek? Takmer všetci výskumníci, ktorí v priebehu svojej práce dostali údaje o škodlivosti osamelosti, ich interpretovali predovšetkým ako prejav rozdielu v životnom štýle. Hovorí sa, že rodina je predovšetkým starostlivosť a kontrola.
Tí, ktorí sú o to ukrátení (najmä mužskí mládenci), ľahšie podľahnú zlozvykom a stravujú sa nesprávne. Osamelí ľudia sa nemajú s kým podeliť o svoje problémy, keďže ochoreli, často majú tendenciu podceňovať nebezpečenstvo svojej choroby. A keď ich napokon zrazí infarkt alebo hypertenzná kríza, nemá im kto zavolať záchranku alebo nájsť v domácej lekárničke spásonosnú tabletku. Prečo je teda prekvapujúce, že zomierajú častejšie?
Všetko spomenuté samozrejme prispieva k zvýšenej zraniteľnosti a úmrtnosti slobodných ľudí. Stále ich však nie je možné úplne vysvetliť len týmito faktormi. Toto bolo priamo demonštrované v mnohých prácach, vrátane niektorých z tých, o ktorých sa hovorilo vyššie.
Napríklad pri skúmaní vzťahu medzi osamelosťou a Alzheimerovou chorobou výskumníci analyzovali vplyv dvoch rôznych faktorov: „sociálna izolácia“ – absencia rodiny a pravidelného kontaktu s inými ľuďmi a „psychická izolácia“ – subjektívny pocit vlastnej osamelosti.
Ukázalo sa, že zvýšené riziko stareckej demencie pozorujeme aj vtedy, ak je starší človek neustále v kruhu rodiny a má rozsiahle sociálne väzby, no zároveň pociťuje nedostatok pozornosti okolia.
To, že samota ničí človeka nielen nezdravým životným štýlom, ale aj sama o sebe, naznačujú aj dánski vedci, ktorí skúmali výskyt obyvateľov Aarhusu. Pri diskusii o získaných výsledkoch ich porovnávajú s údajmi o opiciach umiestnených v jednotlivých výbehoch. Boli kŕmení rovnakou vyváženou stravou ako ich príbuzní, ktorí žili v rodinných skupinách. Zlozvyky a rizikové správanie boli prirodzene vylúčené. Napriek tomu sa po nejakom čase u nevedomých pustovníkov objavili známky blížiacej sa aterosklerózy.
Americká lekárska literatúra popisuje „paradox Pennsylvánie“ alebo „fenomén Rozeto“. Rozeto je malé mesto v Pensylvánii s iba asi 1600 obyvateľmi na začiatku 60. rokov. Jemu a niekoľkým ďalším takýmto osadám slúžila jedna nemocnica, ktorej zamestnanci si všimli, že Rozettovci sa na nich obracajú kvôli kardiovaskulárnym ochoreniam asi trikrát menej často ako obyvatelia neďalekého mesta Bangor.
Špeciálne štúdie neodhalili badateľné rozdiely v stravovaní či životnom štýle obyvateľov „oázy zdravia“: obyvatelia Rozeta skonzumovali (na hlavu) približne rovnaké množstvo alkoholu, tabaku, kávy, živočíšnych tukov ako obyvatelia Bangoru, pili rovnakú vodu, používali rovnaké palivo. Dokonca aj priemerná hladina cholesterolu v krvi bola rovnaká.
Jediné, čo mesto výrazne odlišovalo, bol vzťah medzi jeho obyvateľmi. Takmer celé obyvateľstvo mesta tvorili talianski prisťahovalci a ich potomkovia, ktorí všetci pochádzali z rovnakej lokality v južnom Taliansku. V Novom svete si zachovali charakteristický spôsob života talianskeho juhu: veľké patriarchálne rodiny spájajúce niekoľko generácií pod jednou strechou; rozsiahly systém príbuzenstva, v ktorom mal každý v meste nejakého príbuzného; kostol ako centrum spoločenského života.
Základ mestského hospodárstva tvorili malé prevádzky: kaviarne, obchody, dielne, v ktorých spravidla pracovala celá rodina vrátane detí. Obyvateľ Rozeta nikdy nebol sám a nikdy sa neocitol medzi cudzími ľuďmi: celý život prežil medzi svojimi – v rodine alebo v susednej cirkevnej komunite. Zatiaľ čo ten istý Bangor obývali ľudia veľmi odlišného pôvodu, nositelia rôznych spoločenských noriem a každodennej kultúry, zvyknutí na osamelý život.
Ale možno tu vôbec nejde o to, ale o nejaké špeciálne gény bežné v historickej domovine obyvateľov Rozeta, alebo o liečivý účinok talianskej kuchyne? Experiment, ktorý umožnil odpovedať na túto otázku, vložil sám život. 20 rokov po štúdiu zostali genetika a kulinárske návyky obyvateľov Rozeta rovnaké, ale zmenil sa životný štýl: v meste sa objavili veľké podniky a malé byty a chaty. A „fenomén Rozeto“ sa nám vyparil pred očami: miera výskytu sa každý rok stále menej líšila od podobných čísel v susedných mestách.
Tieto a mnohé ďalšie údaje presvedčivo dokazujú, že osamelosť, izolácia človeka od iných ľudí zabíjajú nielen zlozvyky a rizikové správanie, ale aj seba samého. Výskumníci však nevysvetľujú, prečo je to tak.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info