Tieto metódy sa praktizovali pri špeciálnych operáciách v ťažkých prírodných podmienkach, pri dlhšej fyzickej námahe.
Cezpoľné pochody po horách počas vojnových konfliktov, pozostávajú zo 70 % v podstate z ťažkého a nekonečného stúpania po nerovnom teréne s nákladom na pleciach. Nejde iba o to, že je to namáhavá činnosť. Faktom je, že kvôli nutnej potrebe neustáleho aktívneho pozorovania v pohybe, ako aj namáhania sluchovej pozornosti, aby sa nepremeškal prvý výstrel nepriateľa a určil sa jeho smer podľa sluchu, nastupuje postupne nezdravá nervová únava. Človek sa vtedy chce pohybovať v automatickom režime a pozerať niekam pod nohy.
Je ľahšie ísť týmto spôsobom, ale je to nebezpečné, pretože tí, ktorí stratia svoju ostražitosť, sa ľahko stanú obeťou. Ale tak či onak, nervová únava, znásobená fyzickou únavou, aj u vytrénovaného bojovníka, bez ohľadu na jeho vôľu, môže vyvolať efekt spustenia „vnútorných poistiek“ – kedy sa nervový systém „vypne“ sám tak, aby „nespálil“ nervové centrá, uzly a vodivé cesty.
V tomto prípade bojovník nečakane pre svojich spolubojovníkov aj samého seba, upadne do strnulosti a stane sa imúnnym voči signálom, príkazom, nebezpečenstvu a vo všeobecnosti voči realite.
Dokáže si sadnúť alebo ľahnúť s tupým, neprítomným alebo až nezmyselne šťastným výrazom, nedá sa zdvihnúť ani pohnúť. Alebo, v „odpojenom“ stave na zákrute, môže rovnako hlúpo a bezmyšlienkovite vykročiť rovno a niekde spadnúť. Kričať naňho, dávať ho do pozoru, vyhrážať sa mu zbraňou je zbytočné – nič ho nebolí, nemá vôľu žiť, lebo sa mu jednoducho „vyradil mozgový počítač“.
Prostriedkom na „začlenenie“ takéhoto jedinca do reality môže byť len jeho privedenie do primitívneho – prvotného stavu. Túto metódu vyvinuli profesori viedenskej psychiatrickej školy niekedy počas druhej svetovej vojny. Bola to veľmi uznávaná škola. Metóda sa vyznačovala germánskou krutosťou, ale inak to nešlo.
Vojakovi z horskej jednotky, ktorý upadol do „bezvedomia“, sňali náklad a rozdelili ho medzi ostatných. „Omdlený“ bol vyzlečený do spodkov, pričom mu zostala len jeho dýka, a bol prinútený ísť pred hlavnou hliadkou. Vlhký chlad celkom rýchlo „zapol“ prirodzené fyziologické mechanizmy boja o prežitie. Prvotný pocit nebezpečenstva sa začal vracať, čo podnietilo prebudenie ďalších životne dôležitých inštinktov. To všetko posilňoval pocit dýky v ruke, ktorá bola kedysi zbraňou vzdialených predkov. Uvoľnili sa skryté rezervy neuroenergie. Znovu sa objavila vôľa žiť.
Po chvíli sa vojak prebral „z bezvedomého“ stavu, prekvapený všetkým, čo sa mu stalo. Vrátili mu šaty, zbrane a náklad a z termosky dostal niečo horúce na pitie. Potom sa pohol ďalej, akoby sa nič nestalo. Takéto prípady neboli nezvyčajné.
Psychofyzický mechanizmus odpojenia od reality sa často využíval jedincami vo všetkých krajinách a na všetkých kontinentoch. Inteligentný človek to nedokáže pochopiť, ale jedinci blízki prírodnému princípu majú schopnosť (a mnohí ju v sebe špeciálne rozvíjajú) „vypnúť“ vo chvíľach hrôzy. Takáto biomasa je imúnna voči bitiu, strachu, psychologickému spracovaniu, ako aj voči výsluchom vedeným akoukoľvek metódou.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info