Akademici A. Akimov a A. Dubrov tvrdia, že individuálne vedomie je schopné meniť štruktúru časopriestoru, čo následne ovplyvňuje udalosti, javy a veci. K tomu dochádza v dôsledku skutočnosti, že človek so svojím časopriestorovým komplexom prichádza do kontaktu s časopriestorovým komplexom Vesmíru.
Neexistuje teda žiadna absolútna „pevná“ fyzická realita, pretože veci a udalosti sa stávajú skutočnými z pravdepodobných až vtedy, keď upútajú pozornosť ľudského pozorovateľa.
Naznačuje to napríklad schopnosť manažovať si vlastný čas. Mnoho súčasných vedcov teda po analýze príbehov ľudí o ich pocitoch a vykonaní vhodných výpočtov dospelo k záveru, že plynutie individuálneho času sa môže zrýchliť 120 až 130-krát.
Okolie je vnímané rovnako mnohonásobne pomalšie a človeku sa zdá, akoby sa zastavil čas. Zároveň človek pociťuje zvláštne ticho, pretože pri takomto zrýchlení individuálneho času sa zvuky menia na infrazvuky a načúvací prístroj ich nevníma.
Nositeľ Nobelovej ceny, chemik a fyzik I. Prigožin tvrdí, že vlastný čas si vytvára každý človek v každom okamihu existencie. V kritických momentoch si mozog riadi svoj čas a zároveň ho dokáže stonásobne zrýchliť. Je tiež možné spomaliť individuálny čas. Podobným spôsobom môže človek ovládať svoju vlastnú budúcnosť.
Nie náhodou opisuje možnosti modelovania budúcnosti aj T. Marez, ktorý o Toltékoch povedal, že sa „naučili snívať alternatívne stavy reality – teda objavili alternatívne cesty v evolúcii vedomia. Inými slovami, Toltékovia z vlastnej skúsenosti vedeli, že ak sa vám nepáči váš svet taký, aký je – či už je to váš osobný svet alebo ten veľký, vonkajší svet – vy, ako jednotlivec, ho môžete zmeniť, a to aj radikálne.
Ale kľúčom k tomu všetkému je schopnosť po prvé posunúť zameranie, po druhé zmeniť vnímanie a nakoniec premeniť vedomie z jedného stavu do druhého, čoho výsledky sa vždy prejavia na fyzickej úrovni.
Takéto „snívanie“ o budúcich alternatívach prináša určité výhody. Keď viete, aké udalosti sa môžu stať, môžete si naplánovať svoj život tak, aby ste boli v správnom čase na správnom mieste a modelovali požadovanú budúcnosť.
J. Zemun tvrdí, že vytváranie vlastnej reality nie je symbolická akcia, nie abstraktný obraz, ale superúčinná technológia éterovania: „Premena našich myšlienok, pocitov a presvedčení na objektívne existujúcu realitu je taká prirodzená, ako voda meniaca sa napríklad na ľad alebo húsenica meniaca sa na motýľa. Ak veríme, že svet je plný bolesti a utrpenia, urobíme to tak. Ak veríme, že svet je plný lásky, radosti a smiechu, potom toto je „pravdepodobná realita“, ktorú vytvoríme.“
Ako poznamenáva D. Stevens, šamani si dobre uvedomujú, že budúcnosť nie je niečo pevne stanovené a vopred určené, ale je založené na možnostiach. A ak je pre väčšinu ľudí časová bariéra neprekonateľná, pre šamanov sa čas sám o sebe ukazuje ako taký plastický, že prostredníctvom techniky cestovania do rôznych realít umožňuje pochopiť samotnú štruktúru času.
Tieto znalosti umožňujú šamanom nielen predvídať budúce možnosti, ale ich aj aktívne ovplyvňovať zo súčasnosti alebo z minulosti (eliminujúc predpoklady nežiaduceho vývoja udalostí).
Predvídanie nežiaducich udalostí umožňuje predchádzať katastrofe. Takže napríklad, keď šaman sníva o možnej povodni dediny, môže postaviť modely chatrčí a naplniť ich vodou, čím premení pravdepodobnú katastrofu na symbolickú. Ukazuje sa, že informácie o budúcnosti, zašifrované v Akášických kronikách, sa objavujú vo fyzickej realite, ale ako symbolická udalosť.
Na manifestáciu želanej udalosti v našom svete šamani využívajú jej vizualizáciu, ako aj aktívne akcie v lucidnom sne. Obe tieto techniky umožňujú, aby sa virtuálna energia budúcnosti stala „prejavenou“ vo vzťahu k našej realite.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info