Spomedzi všetkých existujúcich materiálov je sklo jedným z najjemnejších. Ani to, že technológia na jeho tavenia a teplotný režim sú už dávno prispôsobené, nevylučuje to jeho periodické neštandardné správanie. Niekedy sa z pece, ktorá už vychladla, vyberie úplne iný výrobok, ako mal byť. Nie je priehľadný, ale zakalený, škvrnitý a pruhovaný.
V dvadsiatom storočí sklári tento jav nazývali „kolaps“ alebo „rakovina skla“. Má však aj vedecký názov – devitrifikácia. V skrátenej forme – devit.
1. Čo je to devit?
K devitrifikácii môže dôjsť, keď sa sklo ochladí nad prah teploty 570 °C. Na jeho hladkom povrchu sa objavuje belavý povlak, drobné vrásky a praskliny. Pri bližšom skúmaní takéhoto skla pod mikroskopom nie je pozorovaná amorfná tradičná štruktúra, ale niečo podobné kryštálovej mriežke.
Vedci sa domnievajú, že proces devitrifikácie nastáva v dôsledku kontaktu mikroskopických prachových častíc, úlomkov, častíc farby a minerálnej vlny na skle. Tam, kde prídu do kontaktu so sklom zahriatym na teplotu 570°C, vznikajú kryštály. Z toho praskliny, ako aj biely zákal, sa šíria po celom skle. Je to dosť nepríjemný jav, najmä ak sa do produktu investovalo veľa peňazí, úsilia a času.
2. Skutočný dôvod devity a ako sa s ňou vysporiadať
Dôvodom devitrifikácie je podľa mnohých výskumníkov veľmi dlhé ochladzovanie materiálu pri takzvanej prahovej teplote. V skutočnosti je to skôr dôsledok. Pokiaľ ide o bezprostrednú príčinu, momentálne nie je možné povedať nič konkrétne.
To, čo presne vyvoláva tvorbu kryštálov v amorfnej štruktúre, stále nevie žiadny vedec na svete. V každom prípade na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Možno je sklo kryštalická látka a devit je len jej prejavom.
Keď sa začala prvá svetová vojna, Nemci obsadili malé mesto vo Francúzsku známe svojim krištáľom. Mesto sa volá Baccarat. Panoval názor, že tu vyrobený krištáľ bol vo svojej priehľadnosti rádovo vyšší ako český. V čase zabavenia remeselníci v továrni tavili sklo pri príprave na jeho premenu na krištáľ.
Stalo sa, že útočníci zostali v meste len dvadsať dní. Neodvážili sa vypnúť pec, sami sa neodvážili pracovať s kryštálom, keďže nemali žiadne vedomosti. Zavolali predáka, ktorý nestihol prísť, pretože mesto bolo oslobodené.
Na záver čakalo majstrov prekvapenie. V peci ich čakalo matné sklo, nie krásny krištáľ. Samozrejme, že sa im nepodarilo produkt oživiť, hoci pokusov bolo veľa. Pre zábavu sa pokúsili tento experiment po rokoch zopakovať. Sklo sa udržiavalo zahrievané od jedného týždňa do niekoľkých mesiacov, ale nezakaľovalo sa, ale zostalo úplne priehľadné.
Jeden z majiteľov továrne na výrobu krištáľu, ktorá v devätnástom storočí pomerne často trpela „rakovinou skla“, sľúbil peňažnú odmenu tomu, kto nájde účinný spôsob, ako sa tomuto javu vyhnúť. Suma, ak sa prenesie do našej doby, bola približne viac ako milión dolárov. Nikdy sa nenašlo žiadne riešenie. Vedci urobili zmeny v zložení, pridali kyseliny, oxidy a soli kovov. Často však všetko dopadlo horšie, ako to bolo.
V súčasnosti sa skúsení sklári snažia zo všetkých síl prekonať kritickú teplotu, pri ktorej sa začínajú objavovať kryštály. Dodatočne sa používajú aj chemikálie: povrch je pokrytý glazúrou alebo špeciálnymi zmesami a všetok prach je odstránený. To ale nezaručuje, že všetko pôjde tak, ako má.
Samozrejme, môžete skúsiť oživiť sklenený výrobok. Niekedy pomôže glazúra, po natretí výrobku sa opäť pečie. Hornú vrstvu skla môžete odstrániť pieskovaním, naniesť glazúru a poslať na pečenie, existuje však vysoké riziko, že výrobok praskne priamo v peci. Tento problém zatiaľ nikto nedokázal zásadne vyriešiť.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info