Biskup Ottone Bambergensi, ktorý v rokoch 1124 a 1127 dvakrát navštívil Slovanov Západneho Pomoranska (bývalé územie provincie Veľkej Tartárie), píše o slovanskom národe nasledujúce:
„Hojnosť rýb v mori, riekach, jazerách a rybníkoch je natoľko veľká, že sa to zdá neuveriteľné. Za jeden denár je možné kúpiť celý náklad čerstvých sleďov, ktoré sú tak dobré, že keby som vám mal povedať všetko, čo viem o ich vôni a chuti, riskoval by som obvinenie z obžerstva. Po celej krajine je veľa jeleňov, danielov, divých koní, medveďov, ošípaných, diviakov a rôznej inej divej zveri.
Je tam nadbytok masla, ovčieho mlieka, baranej a kozej masti, med, pšenica, konope, mak, rôzne druhy zeleniny a ovocných stromov, vinohrady, olivové háje a figovníky.
Čestnosť a bratstvo, spolupráca je medzi nimi taká, že vôbec nepoznajú krádeže, podvody a klamstvo. Mohla by sa táto krajina považovať za zasľúbenú zem, okrem toho, je v nej veľmi veľa ovocných stromov…
…Nezamykajú svoje truhlice a zásuvky. My sme tam nevideli ani jeden zámok, ani kľúče a sami ľudia boli prekvapení, keď si všimli, že sa biskupove truhlice a debny zatvárali na zámok. Svoje šaty, peniaze a rôzne drahocennosti držia v otvorených nádobách a v sudoch, pritom sa vôbec neboja nijakého podvodu, pretože s ním nemajú žiadne skúsenosti.
A čo je prekvapujúce, ich stôl nie je nikdy prázdny, nikdy nezostane bez plného riadu. Každý otec rodiny má čistú a elegantnú miestnosť určenú len na jedlo. Tu vždy stojí stôl s rôznymi nápojmi a pokrmami, ktorý nikdy nie je prázdny. Jedno sa končí, ihneď sa nesie druhé. Myši sa tu vôbec nedržia. Jedlá, ktoré čakajú na účastníkov pohostenia sú prikryté najčistejšími obrúskami. V hocijakej dobe kto by chcel jesť, či domáci alebo hostia, idú k stolu, na ktorom je už všetko pripravené…“
