Jimmy Nelson je Angličan, preslávený fotograf. Začiatok jeho profesionálnej kariéry a života všeobecne dokonale ilustruje príslovie „šťastie v nešťastí“. Od detstva mal slabosť pre tvorivosť, ale k štúdiu sa nedostal, čo nie je prekvapujúce, ak vezmeme do úvahy, že Jimmy je dyslektik. V 16-tich rokoch sa stala jedna nepríjemnosť. Lekár mu predpísal nejaké zlé antibiotiká a ráno:
„Zobudil som sa, pozrel do zrkadla a uvidel, že som úplne plešatý. Teraz, keď mám po štyridsiatke, je to jedno, ale byť absolútne plešatý tínedžer na severe Anglicka v roku 1980, to bolo veľmi ťažké. Všetci na mňa ukazovali prstom.“
Jimmy sa rozhodol, že najlepší spôsob ako vyjsť zo situácie je nechať školu a ísť tam, kde sú všetci plešatí. A odišiel do Tibetu. Tam strávil rok a urobil veľa fotiek na pamiatku o ceste. Medzi nimi boli také výnimočné, že boli zverejnené v časopise a to predurčilo budúci osud chlapca. Precestoval všetky kontinenty a žil dlhú dobu medzi miestnymi kmeňmi. Cena jeho autorských fotoalbumov je až 5000 libier. Za hlavný výsledok svojej práce považuje projekt „Pred tým, než odídu“ (Before They Paas Away). Je to zbierka fotografií s komentárom. Ich hrdinovia sa stali domorodé kmene Afriky, Ázie, Južnej Ameriky a Oceánie. Prezentované sú aj ruské severné národy. Napriek skutočnosti, že niektorí aktivisti, zaoberajúci sa zachovaním pôvodných obyvateľov, aj predstavitelia kmeňov kritizovali autora za skreslenie a skrášlenie skutočnosti. Sám Jimmy je s výsledkom spokojný.
„Ľudstvo sa musí postarať nielen o pokrok a materiálne blaho, ale musí dbať aj o prírodné, duševné a kultúrne bohatstvo. Mnoho generácií za sebou si ľudia mysleli, že hromadenie materiálneho bohatstva je jediný spôsob ako sa posúvať vpred. Je však potrebné zachovať rovnováhu. O tom je moja kniha, postaviť tieto kmene na piedestál a začať s nimi dialóg“, povedal Jimmy.
Spôsob života týchto ľudí sa v mnohom, ak nie vo všetkom, výrazne líši od toho nášho „civilizovaného“. O tom tiež Jimmy Nelson hovorí vo svojej knihe.
Narodenie a zdravie
Podľa Darwina prežije najsilnejší. Ak nie si zdravý od narodenia, zomrieš. Tak jednoducho a tvrdo. Kto sa narodil zdravý, prežije zdravý život.
Choroby, ktorými trpíme my, si často spôsobujeme sami nesprávnou stravou, cukrom, soľou, syntetickými potravinami. Myslíme si, že cieľom života je šťastie. A oni nemajú žiadnu predstavu o šťastí, pretože sa netrápia nad budúcnosťou. Žijú teraz, neplnia si hlavu myšlienkami, či sú šťastní alebo nie a kedy príde šťastie.
Rodičovstvo
Všetky deti sú dojčené až do 4 -5 roku života. A prečo nie? Je to desaťkrát zdravší a čistý produkt. Dojčenie im buduje kompletný imunitný systém.
Po ukončení dojčenia nemajú žiadny režim, jedia, keď sú hladní. Otázky typu, či je teraz potrebné nakŕmiť dieťa alebo ešte nie, či je čas ísť spať, či ako ho uspíme, ich ani nenapadnú. Dieťa je stále s matkou alebo otcom, a keď rodičia pracujú, deti nosia starší súrodenci. Dieťa vždy dávajú spať medzi rodičov, bratov a sestry, a keď sa blíži začiatok dňa, zostáva stále pri nich. A nielen v chladnom podnebí, kde sa to dá vysvetliť potrebou zohriať dieťa, ale aj v teplých krajoch.
Zaujímavé je, že deti takmer nikdy nekričia a neplačú. Vždy sú v kontakte so svojimi príbuznými, všetky ich potreby a požiadavky sú splnené. Aj prsia sú vždy poruke, aj teplo.
Noci tiež prebiehajú pokojne. Aj keď sa dieťa prebudí, môže sa prisať na mamin prsník a jesť, keď je hladné. Nemá potrebu si to vyžadovať krikom.
Jimmy Nelson nielen sledoval ako „v primitívnych“ kmeňoch vychovávajú deti, ale tiež preberal všetko to, čo sa mu zdalo užitočné. Pravdepodobne nie so všetkým by ste súhlasili, ale bude zaujímavé sledovať, akých pravidiel a zásad sa pridržiava Jimmy a jeho rodina. Zvlášť, keď si uvedomíme, že rodičovskú prax kmeňov pozná dostatočne hlboko.
Naša prvá dcéra bola so mnou celé dni. Mal som takú dlhú šatku a ona spala stále tesne pritúlená ku mne, najprv tvárou ku mne a neskôr tvárou odo mňa. Keď som niekde išiel na motorke, spala stále pri mne alebo pri matke v šatke. Žila tam asi do troch rokov a začala plakať len keď ju odtiaľ vyberali, tak veľmi si zvykla na tesný kontakt. Keď sme večer išli spať, kládli sme ju medzi seba.
Záleží na tom, nakoľko ste zainteresovaný a oddaný rodič. Sme obklopení tisíckami možností a pokušení a aby sme im odolali, je potrebné sa posunúť na vyšší stupeň rodičovstva, čoho nie je schopná väčšina matiek a otcov. Bohužiaľ, titul matky v našej spoločnosti už nie je taký dôležitý. Dôležitejšie je stať sa „niekým“ a zbierať tituly.
Je potrebné poznamenať, že Jimmymu Nelsonovi sa podarilo dosiahnuť odbornú kvalifikáciu, a pritom zostať oddaným rodičom. Za to druhé vďačí skúsenostiam zo vzdialených krajín.
V kmeňoch chodia ľudia spať všetci spolu, bok po boku, tesne. Aj keď je cudzinec s nimi, a to najmä v zime, bez ohľadu na to, do ktorého podpazušia alebo slabín ste strčili nohu, hlavne aby bolo teplo a pohodlie.
Doma tiež spíme spolu. Keď sa narodila naša prvá dcéra, žena povedala: „Je to naše dieťa a jeho miesto je v našej posteli“. Takto je to od prvého dňa nášho dieťaťa až doteraz, aj po osemnástich rokoch. Jednoducho teraz máme viac matracov prisunutých k sebe. Staršie dcéry sa už stretávajú s priateľmi, a keď tí prídu na návštevu, tak spia vo svojich izbách a ostatné dni s nami.
Keď Jimmy porovnáva ako bol vychovávaný sám a ako vychovávajú deti v kmeňoch, jednoznačne dáva prednosť „kmeňovej“ výchove.
To, ako som vyrástol ja a ako vyrastajú moje deti je pravý opak. Od detstva som bol poslaný do internátnej školy a rodičov som sotva poznal. Desať rokov sa mojou výchovou zaoberali jezuitskí kňazi. Moje predstavy o anatómii, fyziológii, nahote a opačnom pohlaví boli znetvorené od ranného detstva. Hovoriť o tom nebolo možné a pokiaľ sa téma otvorila, tak iba v kontexte s pekelným ohňom a smrteľným hriechom.
Ja nemám tajomstvá pred deťmi, anatómia je tiež na očiach. Chodíme po dome nahí, keď vstaneme ráno a kým sa neoblečieme. Oči nikto neodvracia, pretože sme jeden celok. Myslím si, že nám to dáva silu, ktorá nie je v iných rodinách.
Aké sú hranice detskej slobody a rodičovskej starostlivosti?
Spoločnosť sa veľmi stará o deti jednoducho preto, že dnes je všetko veľmi transparentné. Všetky nebezpečenstvá, ktoré nás obklopujú sú pod dohľadom. Sami sa bojíme niečo urobiť a ani svojím deťom to nedovolíme.
U niektorých kmeňov, napríklad v Papue Novej Guinei, kde ľudia žijú v domoch na stromoch v 40m výške nad zemou nie sú žiadne zábrany ani zábradlia. Deti tam lezú na vlastnú päsť a nikto nepadá cez okraj.
Tým, ktorí uvádzajú, že výchova v betónových džungliach a džungliach Amazónie nie je to isté, Jimmy Nelson dáva za príklad svoju rodinu a skúsenosti.
Ja si myslím, že by sme mali umožniť dieťaťu, aby samo hľadalo hranice. Žijeme v meste. Moje deti môžu prichádzať a odchádzať kedy chcú. Ja so ženou si myslíme, že ak budeme deťom zakazovať, tak vymyslia ako to urobiť. My nefajčíme, ale deťom hovoríme, keď je to, čo potrebujete váš výber, následky si tiež budete niesť sami. Ale neschovávajte to pred nami. Pokiaľ zakazujeme deťom byť samostatnými, inštinktívne sa vzoprú. Potrebujú svoje skúsenosti, svoje úlohy.
Pozerám sa na svoje deti a vidím, aké sú slobodné a šťastné. Aj keď pre rodiča je to väčšia práca, je potrebné byť vždy v strehu. Deti sú tiež rôzne, na to nesmieme zabúdať. Napriek tomu im musíme dať možnosť zažiť ich dobrodružstvá, dostať sa do úzkych, urobiť chyby, inak sa ničomu nenaučia.
Jimmy Nelson sa vôbec nepozastavuje nad tým, že „v primitívnych“ kmeňoch sa často stávajú rodičmi vo veku, ktorý sa dnes vo vyspelých krajinách považuje takmer za detský. Podľa neho je veľkou chybou v civilizovanom svete zvyk odložiť počatie na neskôr, keď bude človek materiálne zabezpečený, urobená kariéra, keď si rodičia užijú slobody…
U nás je zvykom mať deti po tridsiatke alebo dokonca po štyridsiatke alebo päťdesiatke, a to je už katastrofa. V kmeňoch rodia v mladistvom veku. Myslím si, že nie je nič lepšie ako rodiť dieťa, keď si silný, zdravý, ohybný a nebojácny.
My sme porodili staršiu dcéru, keď som mal 25 a mohol som aj o 3 roky skôr. Svojim deťom hovoríme, aby sa postarali o potomstvo, keď budú na to pripravené. Pretože sa ľahšie prispôsobia, sú zdravé, majú menej potrieb, sú viac mobilné a radi sa starajú o deti. A keď po štyridsiatke ich deti vyrastú a opustia dom, budú mať sami ešte veľa času a energie robiť iné veci.
Sergej Tolstichin
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info