Jadrová katastrofa, ktorá sa uskutočnila na Zemi, nie je hypotéza, ale skutočná tragédia spred 20 – 30 tisíc rokov, po ktorej prišla nukleárna zima známa vede ako doba ľadová. S touto udalosťou súvisia javy, ktoré veda nedokázala hodnoverne vysvetliť.
V oceánoch je oxidu uhličitého 60 krát viac ako v atmosfére. Zdá sa, že na tom nie je nič zvláštne, pokiaľ si neuvedomíme, že v riečnej vode je obsah oxidu uhličitého rovnaký ako v atmosfére. Pokiaľ spočítame celé množstvo oxidu uhličitého, ktoré bolo uvoľnené vulkánmi za posledných 25 000 rokov, tak jeho obsah v oceánoch by sa zvýšil maximálne o 15 % (0,15 krát), ale určite nie 60 krát (6000 %). Zostáva iba predpoklad, že na Zemi bol obrovský požiar a vytvorený oxid uhličitý bol „spláchnutý“ do oceánov.
Výpočty ukázali, že na získanie takého množstva CO2 je nutné spáliť uhlíku 20 000 krát viac, ako sa nachádza v súčasnej biosfére Zeme. Znie to ako fantastická predstava, pretože pokiaľ by sa z tak obrovskej biosféry uvoľnila všetka voda, hladina mora by sa zvýšila o 70 m. Avšak fantastická predstava sa zmení na reálnu, keď si uvedomíme, že práve rovnaké množstvo vody je uložené v polárnych čiapkach na zemských póloch. Z toho sa dá vyvodiť predpoklad, že staroveká biosféra bola o 20 000 krát väčšia, ako súčasná.
Práve to je dôvod, prečo sa na Zemi nachádzajú také obrovské korytá riek, ktoré sú desať, až stokrát väčšie, ako dnešné rieky a v púšti Gobi sa zachovali veľkolepé vyschnuté vodné systémy. V súčasnosti už také rieky neexistujú. Na starovekých brehoch veľkých riek rástli mohutné lesy, v ktorých žili mastodonty, jaskynné medvede a iné giganty. Dokonca aj známe divoké prasa malo veľkosť súčasného nosorožca. Výpočty ukazujú, že pri takých rozmeroch biosféry musel byť atmosférický tlak 8 – 9 atmosfér.
A tu sa našla ďalšia náhoda. Vedci sa rozhodli zmerať tlak vo vzduchových bublinách skamenenej živici stromov v jantári. Výsledky zapadli do mozaiky, tlak vzduchu v bublinách bol 8 atmosfér a obsah kyslíka vo vzduchu 28 %!
Zvyškami z mŕtvej biosféry sú obrovské sekvoje dosahujúce 70 m výšku. Les v pôvodnej biosfére dosahoval výšku až do 150 m, pričom súčasný les dosahuje priemerne do 15 – 20m. Dnes 70 % územia na Zemi pokrývajú púšte, polopúšte a životom málo osídlené oblasti. Ukazuje sa, že na našej planéte reálne existovala biosféra 20 000 krát väčšia ako je súčasná. Pritom na Zemi môže fungovať ešte oveľa väčšia masa biosféry.
Hustý vzduch je lepším vodičom tepla, preto sa subtropické podnebie rozprestieralo od severného pólu až po južný pól, kde neexistovala snehová pokrývka. Skutočnosť, že Antarktída bola bez ľadu potvrdila americká expedícia Byrda už v roku 1946 – 47, keď preskúmala vrstvy bahnitých sedimentov na dne oceánu okolo Antarktídy. Sedimenty staré 10 – 12 000 rokov potvrdili, že v Antarktíde boli tečúce rieky. Dokazujú to aj objavené na pevnine Antarktídy zamrznuté stromy. Aj mapy zo stredoveku, ktoré kopírovali staršie mapy zobrazujú Antarktídu bez ľadu, pritom línia brehov zodpovedá skutočnosti.
Ďalším dôkazom jadrovej katastrofy na Zemi je výskyt tektitov, a to celých vrstiev piesku premeneného na sklo pri vysokej teplote, ktoré sa vyskytujú na rôznych miestach na planéte. Okrem iného, v niektorých týchto vrstvách skla bola nameraná zvýšená radiácia.
