Nedávno som bola na rodičovskom združení. Ukázalo sa, že môj syn Jegor je jediný, ku ktorému nemala učiteľka žiadne výhrady, čo sa týka ruského jazyka a čítania. Celá trieda na mňa upriamila pozornosť, až som sa začala červenať a hanblivo som sa tlačila pod lavicu.
Po skončení stretnutia sa všetci rodičia na mňa natlačili a pýtajú sa: „Ako ste ho prinútili, aby rád čítal?“ Predo mnou stojí skupina 40-ročných žien a čakajú odo mňa prednášku na tému, ako som prinútila svojho syna, aby mal rád knihy a sú pripravené vypočuť si drastické metódy, predsa, už všetky normálne vyskúšali a všetky zlyhali.
Snažím sa im seriózne vysvetliť, že nie je možné niekoho prinútiť mať rád knihy, ale oni nechápu, veď predsa môj syn má rád, to znamená, že mne sa ho podarilo prinútiť.
– Pri Jegorovi stále niekto číta. Ja, muž, staré mamy a on to vidí a číta tiež. Máme plný dom kníh.
– U nás je tiež plný dom kníh, môj otec knižnicu zbieral. Tri skrine plné kníh ako nové, ešte stránky nerozlepené. Tu máš, zober a čítaj! Ale on len pred televízorom sedí!
– U nás televízor nie je…
– To ako?
– Normálne, žiadny televízor nemáme. My čítame.
Pohľady, ako keby primitívni ľudia pozerali na šamana, ktorý zastavil mávnutím ruky jaskynného medveďa. To je materinská láska! Zrieknuť sa televízora, aby dieťa čítalo! Pristúpiť na takú obetu!
– A čo robíte po večeroch?
– Napríklad sa rozprávame..
Viera
