Počas jedného stretnutia dostal vedec a vynálezca Boris Bolotov otázku: „Zažili ste v živote nejaké zvláštne udalosti? Vedec odpovedal, že vo svojom živote videl veľa nezvyčajných vecí, ale možno najpodivnejší incident, ktorý urobil na Bolotova najsilnejší dojem, sa vedcovi stal v roku 1980. V tom čase bol Boris Vasilievič pozvaný do Novosibirska. Tu v Akademgorodoku mal podať správu o tom, či môže byť človek nesmrteľný.
Nasledujúci deň potom Borisovi Bolotovovi ponúkli stretnutie s parapsychológmi z Novosibirska, aby zhodnotil ich schopnosti. Práve z tohto stretnutia sa v živote vedca začala séria zvláštnych udalostí.
„V tom čase som pracoval na polovičný úväzok ako hypnoterapeut. Nielenže som videl pacientov, ale aj učil hypnózu. Anatolij Kašpirovskij bol medzi mojimi študentmi. Všetci moji študenti predviedli obvyklú formu hypnózy, ale nikto z nich nezvládol vyššiu formu. Zároveň som pracoval aj na svojich knihách. V roku 1977 som dokončil prácu na knihe „Nesmrteľnosť je skutočná“. S ňou ma vzali do rôznych miest v rámci Zväzu. V roku 1980 som sa ocitol v Novosibirsku,“ povedal Boris Bolotov.
V prvý deň návštevy tu vedec predniesol svoju správu a na druhý deň sa stretol s jasnovidcami. Svoje schopnosti vedcovi predviedlo asi tridsať ľudí. Jeden z tých, ktorí prišli, povedal Bolotovovi, že vidí cez predmety. Na potvrdenie tejto schopnosti Boris Bolotov skryl jednu alebo druhú farebnú ceruzku pod stôl a požiadal parapsychológa, aby pomenoval jej farbu. V dôsledku toho vedec priznal, že tento muž mal fenomenálne schopnosti. Niektorí z tých, ktorí prišli, tvrdili, že vidia auru človeka a iní, že cítia magnetické pole Zeme.
Boris Bolotov celý deň študoval schopnosti novosibirských parapsychológov. Bol už neskorý večer, keď vedec oznámil, že je veľmi unavený. Skoro ráno musel Boris Bolotov odletieť domov. Pred letom si chcel trochu oddýchnuť. Boris Bolotov sa chystal odísť, ale organizátori stretnutia ho zastavili. Vedcovi povedali, že najzaujímavejší jav mu zostal ako dezert.
„Potom ku mne pristúpil mladý muž. Volal sa Alexander Česnočenko. Práve vyštudoval biológiu. Keďže som nemal na stole nič okrem balíčka kariet, navrhol som Česnočenkovi, aby si na nich vyskúšal svoje schopnosti. Pomenoval som kartu a požiadal som mladého muža, aby ju vytiahol z balíčka. Alexander Česnočenko si odo mňa zobral balíček a strávil dlhý čas triedením kariet. Bolo vidieť, že má obavy. Vyložil som teda karty na stôl lícom nadol a požiadal som Alexandra, aby sa naladil. O niekoľko minút neskôr mladý muž vytiahol kartu, ktorú som predtým vymenoval. „V sále bol hluk,“ prezradil podrobnosti z toho večera Boris Bolotov.
Boris Bolotov znova a znova vyberal karty a Alexander Česnočenko ich bez problémov vytiahol. Keď bol tento test dokončený, mladý muž povedal vedcovi: „Chceš, aby som teraz vyšiel von cez balkón a vošiel týmito dverami? Boris Bolotov to nedovolil, pretože stretnutie s parapsychológom sa konalo na siedmom poschodí. Vedec sa obával, že mladík by mohol zlyhať a že demonštrácia jeho schopností skončí zle.
Boris Bolotov vzal knihu a spýtal sa parapsychológa: „Môžete ma prinútiť otvoriť túto knihu na strane osemsto desať? Česnočenko prikývol. Boris Bolotov otvoril knihu a neveril vlastným očiam. V spodnej časti knihy bola označená strana osemsto desať. Vedec si však všimol, že nula bola v porovnaní s inými číslami menšia. Vyzeralo to, ako keby ju narysovali.
Boris Bolotov otočil stránku a v spodnej časti uvidel číslo „82“. To znamenalo, že predchádzajúca strana bola osemdesiatjeden, nie osemsto desať. Kde sa však pri týchto číslach vzala nula? Celé to trochu pripomínalo hypnózu…
Boris Bolotov neskôr doma zdvihol slúchadlo telefónu a počul cudzí hlas. Vedec si dokonca myslel, že sa s ním rozpráva robot.
„Boris Vasilievič, zdravím vás. Tu je Alexander Česnočenko. Pozvali ste ma na návštevu. Prišiel som a teraz som na stanici,“ ozval sa hlas na druhom konci linky.
Boris Bolotov vedel, že cesta zo stanice do jeho domu potrvá viac ako hodinu, a tak hosťovi povedal, aby sa poponáhľal. Vedca vôbec neprekvapilo, že sa mu Alexander Česnočenko prihovoril robotickým hlasom. Myslel si, že mladý muž sa len rozhodol zažartovať. Ale od telefonátu neuplynulo viac ako päť minút a hosť Borisa Bolotova už zvonil pri dverách.
„Videl som na prahu muža v obleku. Hosťa som nepoznal, hoci sa predstavil ako Alexander Česnočenko. Teraz môj hosť prehovoril normálnym hlasom. Ale keď vyslovil tie slová, zdalo sa mi, že vôbec neotvoril ústa. Okamžite som odviedol Alexandra do kuchyne. A hoci odmietol večeru, trval som na tom, aby jedol. Alexander sa pri stole správal zvláštne. Išiel na záchod a vypľúval jedlo. Po celý ten čas moja žena Nelly hádzala prekvapené pohľady mojím smerom. Po večeri som hosťovi ukázal izbu, v ktorej už bola umiestnená skladacia posteľ,“ spomínal Boris Bolotov.
Bolotovova manželka bola učiteľkou, a tak sa rozhodla s hosťom porozprávať o knihách. Nelly ukázala Alexandrovi Česnočenkovi knižnicu svojho manžela, ktorá v tom čase ešte obsahovala veľa vzácnych kníh. Hosť však o ne neprejavil záujem. „Odkiaľ čerpáte vedomosti, keď sa nezaujímate o knihy?“ prekvapene sa opýtala manželka vedca. „Pristupujem k človeku a beriem od neho vedomosti,“ pokojne odpovedal hosť. „A čo sa stane potom s tým človekom?“ spýtala sa ostražito hostiteľka domu. „Čoskoro ochorie a zomrie,“ pokojne povedal Alexander Česnočenko.
Po týchto slovách sa pani domu cítila nesvoja. Niekto si mohol myslieť, že hosť žartuje, no ona jeho slová brala vážne. Nelly sa spýtala Česnočenka: „Prišli ste si vziať vedomosti od Borisa Vasilieviča?“ „Nie, mám iný cieľ,“ odpovedal Alexander Česnočenko. Bolotovova manželka bola taká vystrašená, že ju ani nenapadlo vyjasniť účel návštevy ich hosťa.
„Ráno sa zobudím a vidím Nelly sedieť na stoličke. Má uslzenú tvár. Povedala mi, že od strachu nemohla spať. Otvorím dvere, vojdem do vedľajšej izby a vidím Sašu ležať na rozkladacej posteli so smrteľne bielou tvárou. Pýtam sa ho: „Čo je s tebou, Saša, prečo máš takú tvár?“ Ako odpoveď mi hovorí: „Teraz bude všetko v poriadku.“ A vidím, ako sa jeho tvár pred mojimi očami stáva ružovou. Potom si sadne na rozkladaciu posteľ a pýta sa: „Boris Vasilievič, prečo neveríte v lietajúce taniere?“ Hovorím: „Neverím, pretože je málo faktov.“ Potom sa môj hosť začne rozčuľovať. Hovorí: „Urobil som chybu a musím vás opustiť,“ povedal Boris Bolotov.
Boris Bolotov nerozumel, kto stojí pred ním, no strach necítil. Bol tam len vedecký záujem. Požiadal hosťa, aby odpovedal iba na jednu otázku: s akým cieľom prišiel? V odpovedi vedec počul: „Účel mojej návštevy sa zhoduje s vaším cieľom. Chceme vám pomôcť dať ľuďom nesmrteľnosť.“ Po týchto slovách hosť zamieril k východu. Boris Bolotov sa ponáhľal, aby mu otvoril dvere, no zmizol priamo pred dverami.
Vedec vo svojej správe opísal, čo sa stalo, a bol varovaný, aby o tom nikomu nehovoril. Boris Bolotov sa na dlhé roky odmlčal. Tento príbeh rozprával, až keď už bol v starobe. A hoci vedec počul, že v prípade Alexandra Česnočenka sa stal obeťou hypnózy, samotný Bolotov si je istý, že mal kontakt s iným Rozumom…
Kniha od Borisa Bolotova: https://www.rinok.sk/Zdravy-clovek-v-nezdravem-svete-d41.htm