Medzi artefakty starovekých civilizácií, ktoré parazitický systém lovil po stáročia, patria staroveké mapy, ktoré zobrazujú mestá rozvinutej civilizácie na euroázijskom kontinente a ďalších častiach našej planéty. O jednej takejto mape porozprával ruskému cestovateľovi, biológovi, antropológovi Georgijovi Sidorovovi jeden zo sibírskych strážcov – pustovníkov. V knihe „Dedičstvo bielych bohov“ sa vedie o tejto udalosti nasledujúci dialóg:
– Tu, v srdci Sibíri, je uložených niekoľko máp. Je jasné, že o nich nikto nevie, s výnimkou určitých ľudí. Tieto mapy sú hlboko pod zemou, v špeciálnych sálach a nie sú narysované na papieri. Všetkých päť máp je vyrobených z rôznych minerálov, – obrátil sa na mňa Čerdyncev, keď sme vstúpili do jeho improvizovanej knižnice – Skúsim zariadiť, aby si jednu z nich videl na vlastné oči, ale to až potom, keď k nám prídu hostia.
– Na čom prídu? – Zadal som hlúpu otázku.
– Na jeleňoch, na čom ešte!
– Myslel som, že na vimane, pretože si práve povedal niečo, na čo nie je moja myseľ pripravená.
– Nie je pripravená? Zaujímalo by ma prečo?
– Pretože hovoríš o nejakých obrovských podzemných sálach, kde sú uložené nejaké záhadné mapy.
– Za ktorými sa antropomorfné reptílie tvrdohlavo ženú posledných tri tisíc rokov. Chápem, že to je pre nepripravenú myseľ nezvyčajné, ale nepovedal som ti o tom, aby som ťa šokoval, ale je to súčasť tvojho vzdelávania. Teraz ti ukážem tie isté mapy narysované na papieri. Vidíš – priečinok, – strážca ukázal na policu s knihami. – Daj to sem a rozviaž to.
Vytiahol som označený šanón, položil som ho pred strážcu na stôl a začal ho rozväzovať.
– Neponáhľaj sa, upokoj emócie. Mapy od teba nikam neutečú, – usmial sa, keď videl, ako sa mi trasú ruky. – Nielenže ti ich ukážem, ale preštuduješ ich.
Nakoniec som otvoril šanón a vytiahol z neho päť úhľadne zložených listov, ktoré časom zožltli.
– Toto je prvá mapa, – strážca ukázal na jeden list papiera. – Otvor ju.
Rozložil som list papiera a nemohol som uveriť svojim očiam: na ňom bola v akvareli nakreslená mapa Eurázie. Ale aká! Akú som nikdy nikde nevidel! Na nej, okrem tých riek, ktoré poznám, boli zobrazené aj iné rieky, pritom veľké. Tiekli púšťami strednej a centrálnej Ázie, cez kazašské stepi, po púšti Takla Makan a Gobi. Okrem riek som na mape videl aj veľmi veľa jazier, ktoré boli rozptýlené po celej strednej a centrálnej Ázii až po pohorie Ťanšan, Pamír a HinduKúš. Namiesto Aralského jazera sa na mape rozprestieralo celé more a nepritekali do neho iba dve rieky, ale šesť!
– Pozri! Vidíš, aký je Kaspik, – ukázal starý muž na mapu. – Má dvojnásobok súčasnej veľkosti.
– Ešte nedávno boli spojené Aralské a Kaspické more a ich vody pretekali cez severný Kaukaz do Čierneho mora. Táto mapa je z neskoršieho obdobia, keď vody západného Sibírskeho mora ušli na sever a na Zem prišlo ďalšie otepľovanie. Vidíš, koľko jazier je v západnej Sibíri?
– Vidím, samé jazerá! A mne neznáme rieky …
– Správne, veľa riek. Tečú púšťou Gobi a súčasnou púšťou Takla Makan a západnou Čínou. Pozrime sa však na to, koľko riek je vo východnej Európe, – strážca opäť ukázal na mapu.
– Nevidím rieku, ale obrovské lány vody, ktoré spájajú Baltské more s Bielym.
– Dobre, všimol si si! Vidíš, neexistuje jazero Ladoga ani jazero Onega – iba súvislá voda, aj keď je plná ostrovov. O čom to hovorí? O skutočnosti, že prebieha zdvih súše a čoskoro sa objavia vyššie uvedené jazerá. Teraz sa pozri sem. Vidíš prerušovanú čiaru? To je hranica árijského sveta, pozri sa, aké územie obsahuje!
– Celú strednú časť východnej Európy až po Tichý oceán, – neveril som tomu, čo som videl.
– Celá stredná Čína, Irán a dokonca aj obe Ázie: predná a malá.
– Niečo neuveriteľné! – Pozrel som sa na Čerdynceva.
– Pred tebou je konfederácia kniežatstiev, ktoré vytvorili prisťahovalci z bývalej Oriany, takže sa nemusíš diviť. Tieto gigantické územia boli pred desiatimi tisíckami rokov ovládané potomkami severných bielych bohov.
– A kde potom bola hranica mongoloidnej rasy, ak na tomto obrovskom území žili hlavne potomkovia Orianov?“
– Mongoloidná rasa vtedy zaberala východný Tibet, juh súčasnej Číny a džungľu juhovýchodnej Ázie. Mala tam dosť miesta. Okrem toho Mongoloidy bez vojny, v rámci práv satelitov a sluhov bielych polobohov, sa začali čoskoro usádzať aj v Strednej Ázii a vo východnom Tibete. Dokonca prenikli do Hindustánu a Iránskej vysočiny. Árijci z južnej časti Strednej Ázie, brániac sa pred ich mierovou expanziou, boli nútení prejsť z priehľadnej štruktúry systému svojej spoločnosti na nepriehľadný kastový systém. Čo nakoniec zničilo ich civilizáciu. Teraz venuj pozornosť týmto bodom, – strážca ukázal na mapu.
– Čo znamenajú?
– Miesta starobylých miest konfederácie a čiary medzi nimi sú cesty. Ako vidíš, všetky mestá boli vzájomne prepojené. Pred tebou je to, čo v našej dobe leží v troskách. Vezmi a schematicky prekresli túto mapu pre seba a označ, kde stálo viac ako tri tisíc miest poslednej veľkej árijskej dŕžavy. Jedného dňa v budúcnosti sa môže stať, že budeš viesť prieskumnú expedíciu a objavíš zabudnuté mestá našich predkov.
– Rád by som, ale nemám ani list papiera.
– To vyriešime. Nájde sa papier aj ceruzky a farby. Od teba sa vyžaduje len vytrvalosť, – strážca sa usmial.
– Niečo neuveriteľné – tri tisíc miest!
– Bolo ich omnoho viac, len na tejto mape sú vyznačené iba veľké, hlavne administratívne a priemyselné centrá. Poľnohospodárske osady tu nie sú vyznačené. Boli rozmiestnené okolo starodávnych ciest.
– Čo je toto? – Ukázal som na malé štvorce v blízkosti miest.
– Čo si myslíš?
– Úprimne povedané, neviem.
– Sú to starodávne letiská, chlapče.
– Čože? – Bol som prekvapený.
– Aerodromy! – spevavým hlasom povedal Čerdyncev. – Si prekvapený? Mahabharáta spomína vimany, agnihorty a nebeské vozy. A tu sú ich základne, – ukázal na štvorce na mape. – Pred tebou je mapa Eurázie, mladý muž … „
Čiže starodávna vysoko rozvinutá civilizácia disponovala mnohými jedinečnými technológiami, ktorých opis v primitívnej podobe možno nájsť v starovekom indickom epose. Mimochodom, existujú aj orgánmi utajené nálezy starodávnych vimán, ktoré sa našli v rôznych častiach Zeme a nielen v Eurázii. To všetko nám dáva predstavu o skutočnej histórii ľudstva, ktorú starostlivo skrývajú parazitickí služobníci, a starodávne artefakty uložené vo viacúrovňových a viackilometrových trezoroch vatikánskej knižnice sú chránené vlastníkmi „západnej civilizácie“.
Ale ďaleko nie všetky artefakty sú tam skryté. Preto bol na nich organizovaný skutočný lov po celom svete. A to je presne ten hlavný dôvod mnohých vojen, vrátane nedávnych vpádov „západnej koalície“ do krajín Iraku, Líbye, Afganistanu a Sýrie. Mnoho artefaktov prežilo na dnešnom opustenom území Sibíri a severnom Rusku. To vysvetľuje obrovský záujem o tieto regióny zo strany Západu. Zlato, diamanty, ropa, plyn a iné nerasty sú však iba prikrytím, za ktorým sa skrývajú skutočné ciele, pravých pánov západnej parazitickej civilizácie..
Kniha „Dedičstvo Bielych Bohov“ v ruskom jazyku: https://www.rinok.sk/Chronologicko-ezotericka-analyza-rozvoja-sucasnej-civilizacie-5-d161.htm
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info