Samozrejme, ťažko povedať, ktorý zo sovietskych spravodajských dôstojníkov bol najlepší. Profesionáli si však zvyčajne vždy pamätajú Dmitrija Bystroletova a vo Washingtonskom spravodajskom múzeu je mu venovaný celý stánok. Čo teda preslávilo tohto zaujímavého spravodajského dôstojníka?
Budúci spravodajský dôstojník sa narodil 3. januára 1901 v provincii Tauride. Hovorilo sa, že jeho otcom bol gróf Alexander Nikolaevič Tolstoj, ktorý bol starším bratom slávneho spisovateľa A. N. Tolstého. Ale Dmitrij nikdy nebol miláčikom osudu. Jeho matka Klavdia Dmitrievna Bystroletová aktívne bojovala za práva žien a na syna jej nezostal takmer žiadny čas.
Otec dal trojročného chlapca na výchovu rodine svojich dobrých priateľov v Petrohrade, kde žil 10 rokov, pričom sa mu doma dostalo dobrého vzdelania. V roku 1913 vstúpil Dmitrij do námornej školy na Kryme. Na konci školy, na jeseň 1917, gróf Tolstoj uznal otcovstvo a Dmitrij dostal grófsky titul. Je pravda, že mal možnosť byť grófom len pár dní – nastala revolúcia a všetky tituly boli zrušené. Po revolúcii sa začal Dmitrij hladať: Dobrovoľnícka armáda – Turecko – Rusko – znova Turecko…
V roku 1923 sa presťahoval do Prahy a nastúpil na univerzitu na právnickú fakultu. Dmitrij, ktorý sa zdanlivo dobre usadil v Európe, však sníval o návrate do Ruska a pred nikým neskrýval svoje prosovietske nálady. Po odoslaní žiadosti o sovietske občianstvo ho čoskoro dostal.
V roku 1925 sa v Moskve konal zjazd proletárskych študentov a samozrejme prišiel aj Bystroletov. A tam sa uskutočnilo stretnutie, ktoré radikálne zmenilo jeho osud. Dmitrija pozval na rozhovor Arthur Christianovič Artuzov, ktorý bol v tom čase jedným zo šéfov kontrarozviedky. Bol to on, kto dokázal presvedčiť prosovietskeho študenta, aby slúžil pre dobro svojej vlasti.
Dmitrij sa vrátil do Prahy už ako zamestnanec sovietskej zahraničnej rozviedky. S cieľom poskytnúť právne krytie bol pridelený na prácu na sovietskej obchodnej misii.
Ale po sérii významných zlyhaní agentov sa úrady rozhodli sústrediť na nelegálnu prácu. Dmitrij bol tiež presunutý do nezákonného stavu. Jedného dňa Dmitrij Bystroletov niekam odišiel a zmizol… A už sa nikde inde pod svojím menom neobjavil. Vtedy si nemyslel, že to bude trvať dlhé roky.
Žil pod falošným menom, vstúpil a úspešne absolvoval lekársku fakultu Univerzity v Zürichu a stal sa doktorom medicíny. Dmitrij dobre kreslil a vo voľnom čase študoval aj na umeleckých akadémiách v Berlíne a Paríži.
Jeho najdôležitejšou úlohou však bol nábor agentov – pod jeho vedením pracovalo šesť spravodajských dôstojníkov. Náborová práca je veľmi nebezpečná, pretože rozviedčik sa musí odhaliť, a tu sa ako sapér nemôže mýliť.
Šarmantný a vždy elegantne oblečený ako postava z viedenskej operety sa Bystroletov ideálne hodil na prácu v ilegálnej rozviedke. V tejto veci mu dobre poslúžil aj jeho vzácny šarm, vrodené spôsoby aristokrata a znalosť až 22 jazykov. Pokojne mohol vyhrať nad každým.
Bystroletov sa tiež vyznačoval úžasnou schopnosťou transformácie, a to nielen zvonka, ale aj vnútorne. Nebolo pre neho ťažké objaviť sa v podobe prvotriedneho anglického lorda, kanadského inžiniera žijúceho vo svete vzorcov, úspešného obchodníka z Nemecka a veselého grófa z Maďarska. Dokonca mal hrať rolu brutálneho nájomného vraha zo Singapuru a aj to sa mu darilo. Nikdy sa vo svojich obrazoch neopakoval, zakaždým nanovo improvizoval.
Jednou z prvých úloh, ktoré Bystroletov dostal, bol nábor britského lapača kódov Ernesta H. Oldhama, ktorý odviedol skvelú prácu. Čoskoro Oldham dal Bystroletovovi tajné šifry a kódy, ako aj mnoho zašifrovaných dokumentov. Potom sa Bystroletovovi aj vďaka náboru zamestnancov ministerstva zahraničných vecí, generálneho štábu a veľvyslanectiev európskych krajín podarilo získať diplomatické šifrovacie materiály od spravodajských služieb Nemecka, Francúzska, Rakúska, Talianska atď.
Bystroletov sa kvôli svojej povinnosti musel neustále pohybovať vo vysokých kruhoch, zatiaľ čo si zvykol na vhodný obraz ako skutočný umelec. Raz, keď bol v maske „Sira Roberta Grenville“, sa mu podarilo získať diplomatický pas z rúk samotného britského ministra zahraničných vecí, ktorý vôbec nepochyboval, že pred ním bol syn anglického lorda, siedmej generácie aristokrata.
Práca však bola každým dňom nebezpečnejšia. V lete 1933 jeden z obyvateľov poslal do Moskvy rádiogram, v ktorom hlásil, že „Andrej“ (D. Bystroletov) bol sledovaný cudzími spravodajskými službami a bolo pre neho nebezpečné zostať tu. Ale z Moskvy odpovedali: „Všetko chápeme… Neoceniteľné informácie… Buďte ešte chvíľu trpezliví… Vlasť sa pýta… Vlasť nezabudne… Povedzte, prosím, Andrejovi, že sme si tu plne vedomí obetavosti, disciplíny, vynaliezavosti a odvahy, ktorú preukázal v mimoriadne ťažkých a nebezpečných podmienkach.” A „Andrej“ bol nútený zostať, aby pokračoval vo svojej nebezpečnej práci.
Uplynuli tri roky a sám Dmitrij žiada o odvolanie z tejto práce: „…Som unavený a nemôžem pokračovať v práci bez vážneho odpočinku. Každým dňom pociťujem narastajúci nedostatok síl, čo prirodzene znižuje kvalitu práce, spôsobuje lajdáctvo v technike… Mám v rukách vec veľkého významu a osud niekoľkých ľudí. Medzitým ma tlačí únava a obdobia depresie, pracujem len s nervami a napätím vôle. Bez najmenšej radosti z úspechu, s neustálou myšlienkou: bolo by fajn si večer ľahnúť a ráno nevstať. V zahraničí som 17 rokov, z toho 11 rokov v našej práci, šesť rokov v podzemí.“
Stretli sa s ním na polceste a napokon bol Bystroletov v Moskve. Tu ho ako hrdinu privítali s otvorenou náručou, povýšili ho do hodnosti poručíka štátnej bezpečnosti a čoskoro ho mali prijať do strany. Prvýkrát po mnohých rokoch sa mohol cítiť ako obyčajný človek, ktorý žije pokojne, bez strachu o svoj život. Aspoň tak sa mu to zdalo…
Všetko sa však zrazu zmenilo – pozastavili mu certifikáciu a vyhodili ho z práce. A čoskoro bol zatknutý – dostal anonymný list, že „ako socialistický revolucionár a Biela garda vykonával špionážne aktivity proti ZSSR“
Vyšetrovateľ, ktorý vypočúval Bystroletova, bol otvorene zmätený:
“…Spravovali ste trojmiliónový devízový účet v zahraničí? Mali ste aj zahraničný pas?
-
Niekoľko pasov, všetky skutočné.
Tak prečo si sa sem sakra vrátil?!“
-
Tu je moja vlasť… znela jeho odpoveď
A naozaj, v Európe mal Dmitrij na účtoch obrovské sumy, ako sa na „textilného priemyselníka“ patrí.
Vymlátili z neho priznanie a on ho podpísal. Ale nepodpísal kvôli mučeniu, hoci to bolo veľmi kruté (jeho lebka bola zlomená, jeho rebrá boli zlomené, jeho svaly boli roztrhané), ale pretože v ňom vtedy ešte žila viera: „…všetko sa vyrieši a spravodlivosť zvíťazí. Nezvíťazila… Odsúdili ho na 20 rokov v táboroch a päť rokov vyhnanstva.
A opäť sa jeho život zmenil na kaleidoskop… Len teraz sa nemenili mestá a krajiny, ale tábory: Norillag, Kraslag, Siblag…
Ale v roku 1947 sa naskytla príležitosť uniknúť z tejto nočnej mory. Väzeň Bystroletov bol nečakane odvezený k ministrovi štátnej bezpečnosti Abakumovovi, ktorý cynicky vyhlásil: „Možno už stačí oddychovať. Je čas ísť do práce,“ ponúkol mu amnestiu a prácu v spravodajstve. Ale Bystroletov súhlasil s prijatím tejto ponuky len pod podmienkou úplnej rehabilitácie. Abakumov sa rozzúril. „Tento muž mohol chodiť do týždňa po Paríži, ale dal prednosť väzeniu.“ Po tomto rozhovore bol Bystroletov poslaný do špeciálnej väznice Suchanovo. Po troch rokoch, ktoré tam strávil na samotke, vážne ochorel. Po nejakom ošetrení bol opäť poslaný do táborov.
Bystroletov bol prepustený v roku 1954 a o dva roky neskôr bol rehabilitovaný „pre nedostatok dôkazov o zločine“. Vrátil sa do Moskvy ako invalid a dostal desaťmetrovú izbu v spoločnom byte na bývanie. Dmitrij Alexandrovič Bystroletov zomrel 3. mája 1975.
Keď sa jeden z novinárov zo žartu opýtal bývalého plukovníka KGB Michaila Ljubimova: „Kto je najlepší špión všetkých čias?“, odpovedal celkom vážne:
„V 20 – 40 rokoch bola sovietska spravodajská služba najlepšia na svete. Ľudia, ktorí tam pracovali, boli posadnutí myšlienkou vybudovať komunizmus. Z môjho pohľadu je náš najúžasnejší spravodajský dôstojník Dmitrij Bystroletov, jeho život je ako dobrodružný román, v ktorom bolo veľa dobrodružstva. Pôsobil v 20 – 30 rokoch, vedelo sa o ňom pomerne málo. Ale urobil veľmi veľa. U nás skončili veľkí spravodajskí dôstojníci vo väzení vo svojej vlasti, kde slúžili a nie v zahraničí, ako býva zvykom.“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info