Najvyšší súd USA nariadil Smithsonovmu inštitútu, aby zverejnil utajované dokumenty zo začiatku 20. storočia, ktoré dokazujú, že organizácia sa podieľala na veľkom historickom zatajovaní dôkazov, ktoré dokazujú, že desiatky tisíc obrovských ľudských pozostatkov boli nájdené v celej Amerike a zničené na príkaz vysokopostavených úradníkov, aby ochránili prevládajúcu časovú os ľudskej evolúcie, ktorá v tom čase existovala.
Tvrdenia Amerického inštitútu pre alternatívnu archeológiu (AIAA), že Smithsonian zničil tisíce obrovských ľudských pozostatkov, sa stretli s nevraživosťou organizácie, ktorá reagovala žalobou na AIAA za ohováranie a pokus o poškodenie dobrého mena 168-ročnej inštitúcie.
Podľa hovorcu AIAA Jamesa Charwarda sa počas procesu objavili nové podrobnosti, pričom množstvo smithsonovských zasvätených priznávalo existenciu dokumentov, ktoré údajne dokazujú zničenie desiatok tisíc ľudských kostier s výškou od 6 do 12 stôp (1,8-3,65 м), ktoré sa mainstreamová archeológia z rôznych dôvodov zdráhala uznať.
Zlomovým momentom v prípade bolo predvedenie 1,3 metra dlhej ľudskej stehennej kosti ako dôkazu existencie takýchto obrovských ľudských kostí. Dôkazy urobili dieru v obrane ústavu, keďže kosť ukradol z ústavu v polovici 30. rokov 20. storočia kurátor, ktorý si ju celý život uchovával a o zakrývacích operáciách Smithsoniana napísal priznanie na smrteľnej posteli.
„Je strašné, čo robia ľuďom,“ píše vo svojom liste. „Skrývame pravdu o predkoch ľudstva, o obroch, ktorí obývali zem, o ktorých sa zmieňuje Biblia a iné staroveké texty.“
Najvyšší súd USA nariadil inštitútu, aby zverejnil utajované informácie o všetkom, čo súvisí s „ničením dôkazov súvisiacich s predeurópskou kultúrou“, ako aj s prvkami „spojenými s väčšími než normálnymi ľudskými kostrami“.
„Zverejnenie týchto dokumentov pomôže archeológom a historikom prehodnotiť súčasné teórie o ľudskej evolúcii a pomôže nám lepšie pochopiť predeurópske kultúry v Amerike a vo zvyšku sveta,“ hovorí riaditeľ AIAA Hans Guttenberg.
Najzaujímavejšie na tom je, že neboli zničené jednotlivé exempláre obrích ľudí, ktorých existencia by sa dala vysvetliť prírodnou anomáliou alebo mutáciou, ale niekoľko desiatok tisíc kostier – v skutočnosti pozostatky obyvateľstva niekoľkých miest.
Najväčší nález bol urobený v údolí rieky Mississippi. Boli tu objavené aj ruiny miest úžasných tvorov. V blízkosti Mount Boulder sa našli tisíce obrovských kostier a v Spirit Cave v Nevade vedci dokonca našli múmie obrov. Ich vek sa datuje do roku 8000 pred Kristom. Na pobreží Floridy sa našli aj červenovlasé múmie obrov a ich mestá boli objavené v Arizone, Oklahome, Alabame a Louisiane. Navyše počet obyvateľov miest počas ich rozkvetu (okolo roku 7500 pred Kristom) bol viac ako 100 000 ľudí. Indiáni sa vždy správali k pohrebiskám vysokých ľudí, ktorí kedysi obývali Ameriku, s veľkou úctou.
Ostatné časti sveta v počte nájdených obrovských pozostatkov nezaostávajú za Amerikou. V roku 1899 našli baníci v nemeckom Porúri skamenené kostry ľudí vysoké 2,5 metra.
O desaťročie skôr bol v Egypte objavený kamenný sarkofág s hlinenou rakvou vo vnútri, ktorého obyvateľom bola ryšavá, dvojmetrová múmia. Je pozoruhodné, že jej vzhľad bol veľmi odlišný od vzhľadu starých Egypťanov.
V 50. rokoch pri stavbe cesty pri rieke Eufrat v Turecku robotníci objavili pohrebiská obrích ľudí. Niektoré kosti sa podarilo kúpiť Joeovi Taylorovi, riaditeľovi Texaského fosílneho múzea. Po serióznom výskume zistil z bedrovej kosti (šírka 120 centimetrov), že jej majiteľ musel mať počas života aspoň 5 metrov a dĺžku chodidla pol metra.
V Írsku bola takmer do konca 19. storočia známa múmia šesťprstého obra vysokého asi 4 metre. Dlho si ju mohol ktokoľvek nielen osobne pozrieť, ale aj odfotiť – pravidelne ju vystavovali na výstavách v Dubline, Liverpoole a Manchestri. Múmia neskôr zmizla, ale jej fotografia prežila a bola uverejnená koncom roku 1895 vo Veľkej Británii.
Kam sa podeli obri? Čo ich zabilo? Epidémia, globálna kataklizma? Všetko by mohlo byť oveľa jednoduchšie, mohli ich vyhubiť naši predkovia. Túto verziu potvrdzuje aj príbeh o objave, ktorý sa odohral v roku 1877 v USA. V ten deň pri meste Eureka v Nevade zlatokopovia pracujúci v zlatej panve náhodou objavili zvláštne biele kosti vynárajúce sa zo zeme. Keď robotníci vyliezli na útes, aby preskúmali nález, boli ohromení – ich oči sa stretli s gigantickou časťou chodidla a holeňou s podkolenkou. Neskôr lekári konštatovali, že majiteľ končatiny bol vysoký minimálne 3,5 metra! Geológovia vypočítali vek horniny, v ktorej sa kosť našla: 185 miliónov rokov! Vedci sa pýtali miestneho indiánskeho obyvateľstva, či ich folklór zahŕňa príbehy o obroch, ktorí žili na týchto miestach. Ukázalo sa, že takéto legendy existujú. Zachovali ich Indiáni Paiute. Ich epos hovorí, že kedysi, v dávnych dobách, žili na území modernej Nevady kmene ryšavých obrov vysokých 2,5 až 4 metre. Obri boli silní a krutí, ale bolo ich málo. To umožnilo Indiánom zabiť počas vojny takmer všetkých obrov a zvyšní išli bývať do Lovelock Cave, neďaleko rovnomenného mesta. V roku 1911 boli v tejto jaskyni objavené mumifikované pozostatky obrov vysokých cez 2,5 metra, no vedci ich bez udania dôvodu svojho rozhodnutia odmietli preskúmať.
O smutnom osude obrov svedčí aj mytológia Karélie. Pred niekoľkými rokmi slávny etnograf Alexej Popov dokonca objavil ostrovy, kde tieto úžasné stvorenia žili v dávnych dobách. Podľa neho je aj dnes v Karélii veľa archeologických pamiatok z tej doby. Jedným z nich je ostrov Ohsanlahti (Čelový záliv), ktorý sa nachádza v jazere Ladoga. Od dávnych čias sa miestni obyvatelia radšej neusadili na tomto ostrove a verili, že tam žije strašný kmeň obrov ľudu Vesi. Obri boli vysokí 4 až 6 metrov a mali úžasnú silu. Z laponských legiend je známe, že keď sa ľudia usadili na severných územiach, obri sa presúvali stále viac na sever. Dánsky historik Saxo Grammaticus (1140 – 1206) priamo napísal: „Obri sa teraz stiahli do tých púští, ktoré ležia na druhej strane Gandviku (Biele more), severne od Nórska. Napriek tomu si dodnes mnohé národy – Fíni, Švédi, Sámovia, Karelčania – zachovali spomienku na migráciu obrovských ľudí v dávnych dobách. Pomerne moderné príbehy o obroch sú zhromaždené v knihe vynikajúceho fínskeho etnografa a archeológa Theodora Schwindta „Ľudové legendy severozápadného Priladožia“, vydanej pred viac ako 100 rokmi. Hovorí o „obroch starovekej krajiny Korelskaja“, najmä o tom, že stále existuje veľa dôkazov o činnosti obrov. Patria sem „polia vyčistené od lesa a z času na čas sa v zemi nachádzajú obrovské ľudské kosti a opustené pluhy, ako aj obrovské valy v horách a na ostrovoch“.
Je celkom zrejmé, že veľké množstvo nálezov pozostatkov obrovských ľudí si vyžaduje nielen starostlivý výskum, ale aj revíziu celej svetovej histórie…
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info