„Každý krok naboso – to je minúta života navyše.“ Takýto svojrázny slogan predstavil na konci minulého storočia známy hygienik Sebastian Kneipp. O výhode chôdze naboso pri rôznych ochoreniach hovorili už grécki, egyptskí a rímski lekári.
V týchto dávnych časoch získavali deti právo nosiť obuv až od 18 rokov. A Socrates, Seneca a iní filozofi považovali chôdzu naboso tiež za vynikajúci prostriedok na posilnenie duševných vlastností.
Fyziológovia dokázali, že chodidlo je jednou z najsilnejších reflexných zón. Na 1 cm2 plochy chodidla je o 1,5 viac mechanických a tepelných receptorov ako na 1 cm2 ostatných častí kože. Toto potvrdzujú aj výskumy profesora I.I. Tichomirova a anglického vedca D.R. Kenskhalo, ktorí pomocou studených a horúcich ihiel určovali množstvo tepelných a chladových bodov na koži človeka.
Obuv, ktorú nosíme celý život, vytvára pre nohy permanentnú komfortnú mikroklímu a funkcia receptorov chodidla sa postupne znižuje, ochladenie nohy spôsobí prechladnutie.
Koniec koncov, medzi chodidlom a sliznicou horných dýchacích ciest je silné reflexné spojenie: pri miestnom ochladení nôh teplota sliznice nosohltanu klesne, v dôsledku čoho u človeka, ktorý sa neotužuje, dochádza k nádche a kašľu.
Zaujímavý experiment uskutočnili fyziológovia M.E. Maršak a N.K. Vereščagin. Skupina mužov, ktorí sa predtým neotužovali, stála denne 10 minút naboso na studenej betónovej podlahe. Takto to trvalo 10 dní. Ako sa dalo očakávať, v prvé dni začali všetci kýchať a kašľať, ale postupne, ku koncu experimentu, prejavy prechladnutia zmizli. Organizmus sa prispôsobil miestnemu ochladeniu.
Faktom je, že pri chôdzi naboso sa zvyšuje aktivita tepelných a mechanických receptorov chodidla. Dokázali to pokusy, ktoré vykonali vo Voroneži odborníci pod vedením profesora I.D. Boenka. Dobrovoľník vkladal jednu nohu do vody, ktorej teplota bola 4 stupne. Súčasne špeciálnym polovodičovým elektrotermometrom merali teplotu kože druhého chodidla. Ukázalo sa, že u tých, ktorí sa viac ako rok otužovali chôdzou naboso, ochladenie jednej nohy bolo sprevádzané pretrvávajúcim zvýšením teploty druhej nohy, zatiaľ čo v skupine ľudí, ktorí sa neotužovali, rovnaká hodnota vzrástla nakrátko a potom prudko klesla pod pôvodnú úroveň. Tieto výskumy jasne ukazujú zlepšenie mechanizmov termoregulácie u ľudí, ktorí sa podrobili procesu miestneho otužovania nôh.
Podobné výsledky priniesli aj ostatné komplexné výskumy 250 účastníkov zdravotníckych skupín, ktorí systematicky začleňovali do svojho vyučovania chôdzu naboso. Existuje dôvod domnievať sa, že chodenie naboso u nich prispelo k zlepšeniu mobility ich nervovo-svalových procesov, normalizáciu a stabilizáciu cievneho tlaku, zlepšenie procesov okysličovania v organizme, najmä okysličenia tkanív.
A okrem toho, všetci členovia zdravotnej skupiny zdôrazňovali, že chodiť naboso je veľmi príjemné. Na otázku dotazníka „Čo pri tom cítite?“ sme dostávali väčšinou jednotné odpovede: „Nálada sa nám zlepšuje. Je nám veselšie. Máme túžbu spievať. „
Spontánne prebudenie pozitívnych emócií má zásadný význam pre prevenciu mnohých „chorôb storočia“, najmä hypertenzie, stenokardie, atď., vyvolaných všetkými možnými druhmi stresu. Nie náhodou sú v rôznych krajinách populárne sanatóriá, v ktorých predpísaná chôdza bosými nohami po rôznom povrchu (asfaltová cestička so striedavým horúcim a studeným povrchom, umelý ľad, strnisko, piesok, kamene, tráva) sa úspešne používa ako prostriedok na liečbu kardiovaskulárnych ochorení, nervových ochorení, a dokonca aj duševných chorôb.
Netreba zabúdať, že chôdza naboso pôsobí ako prevencia na liečbu rôznych druhov deformácie chodidla, ako sú ploché nohy a subluxácia palca. Je známe, že v krajinách, kde mnohí obyvatelia chodia naboso (v Indii, Vietname, Indonézii) sa s podobnou ortopedickou patológiou lekári takmer nestretávajú.
Často počujeme, že pri chôdzi naboso sa možno nakaziť epidermofytózou. Avšak špecialisti na kožné ochorenia argumentujú, že pôvodca tejto choroby je nebezpečnejší len pre rozmaznané nohy.
Tak, ako všetky formy fyzického cvičenia, aj otužovanie chôdzou naboso by malo byť postupné a systematické. Je lepšie začať s chôdzou v teplej miestnosti na koberci alebo behúni, potom na drevenej podlahe, následne na dlažbe a s príchodom teplejších dní vyraziť von bez ohľadu na zmeny počasia. V prvých dňoch je dostatočné obmedziť dobu otužovania na 15 až 30 minút, postupne zvyšovať trvanie tréningu. Nie je zlé počľapkať sa naboso aj v teplých kalužiach a s príchodom zimy, po dostatočnom tréningu, behať 1 – 2 minúty po snehu. Je vhodné kombinovať tento typ otužovania s denným kúpeľom nôh, postupne znižovať teplotu vody, a potom striedať vaňové kúpele s teplou a studenou vodou. Kúpeľ kontrastnej teploty zvyšuje účinok otužovania.
Ako ukázali elektroencefalografické výskumy, rôzne typy pôdy vyvolávajú rôzne reakcie nervových centier.
Sneh, ľad, horúci piesok a asfalt, ostré kamene a troska, šišky alebo ihličie pôsobia ako silné podnety. Naopak, teplý piesok, mäkké trávy, cestný prach, izbový koberec majú upokojujúci účinok.
Berúc toto do úvahy, odporúča sa, ak je to možné, po teplom piesku pokračovať na trávu, potom pretrpieť pichanie čerstvo pokoseného strniska a tréning ukončiť na hlinenej cestičke a v jemnom prachu pri ceste. V meste je možné kombinovať chôdzu naboso po izbovej podlahe, kamenných schodoch, po snehu a ľade (vrátiť sa domov v opačnom poradí) a dokončiť tréning niekoľkými telesnými cvikmi kvôli zahriatiu. Každý si môže podľa vlastnej potreby vytvoriť rôzne kombinácie.
Samozrejme, že systematická chôdza naboso si vyžaduje dodržiavanie určitých hygienických zásad. Je zrejmé, že nie je nutné vysvetľovať, prečo je po každom tréningu potrebné umyť si nohy, najlepšie vodou izbovej teploty, s mydlom a kefou, starostlivo vytrieť kožu medzi prstami.
Najlepšie je zvyknúť si na chôdzu naboso od detstva. Uznávaný odborník na liečebnú telesnú výchovu profesor S.M. Ivanov je presvedčený, že pre deti všetkých vekových kategórií doma a v lete, ak je to možné, mimo mesta, na námestí, na zelenom trávniku, je najlepšie chodiť bez topánok. Učiť deti chodiť naboso je potrebné dôsledne a postupne. Určite nie je potrebné nosiť celý deň pančuchy, pančucháče a gumové topánky, tenisky a cvičky sú povolené iba počas športových cvičení.
Samozrejme, že nie sme za úplné odmietnutie nosenia topánok. A už vôbec nechceme, aby mal čitateľ dojem, že sme za to, aby ľudia zabudli na topánky a chodili bosí. Nie, odporúčame len využívať každú možnosť otužovania organizmu pomocou takého účinného nástroja, akým je chôdza naboso. Nenechajte si ujsť túto uvedenú možnosť. Pocíťte spokojnosť a radosť, ktorú vám prinesie dotyk orosenej trávy alebo chladivý presýpajúci sa piesok v horúci deň, či zahaľujúci zamatový prach hliny!
Fenomén chôdze po ohni (výskum Koľcova I.E.)
Pre mnohých zostáva nevysvetliteľnou záhadou tanec a chôdza ľudí po ohni a žeravých uhlíkoch, bez toho, aby sa spálili. Teplota vrstvy uhlia pritom dosahuje do 300 °C. Ak hodíte na tieto uhlíky kúsky kože okamžite obhoria. Samotné bulharské tanečnice (nestinarky) vysvetľujú svoje schopnosti postupným tréningom. So zvukmi hudby pred začiatkom tanca majú pocit, že im krv opustí nohy, chodidlá im akoby dreveneli a oni samé akoby leteli ponad rozpálenú zem.
Podobná chôdza po rozpálenej zemi a žeravých kameňoch sa pozoruje aj u iných národov planéty. Na ostrovoch Fidži v Tichom oceáne miestna populácia praktizuje špeciálnu pestrú ceremóniu skúšky ohňom, ktorá sa tu dodržiava po stáročia. Na Fidži rituálne tance predvádzajú tanečníci (astenaridi) na horiacich kúskoch čadiča.
Za účelom objasnenia tajomnosti tohto procesu, nemecký fyzik F. Karger využil vedecký prístup použitý vo výskume. Pred začiatkom obradu natrel chodidlá jedného z tanečníkov náterom indikátora farby, citlivej na teplotu. Podobnou farbou bol natretý aj povrch kúskov čadiča, po ktorom chodili účastníci obradu. Podľa farebnej zmeny indikátora (farby) sa zistilo, že najvyššia teplota kameňov na miestach kontaktu s chodidlom tanečnica bola asi 330 °C, a farba natretého chodidla tanečníka nebola vyššia než 83 °C. Na chodidlách nôh neboli známky spáleniny.
Ľudská koža sa nachádza na prvom mieste pokiaľ ide o ochranu organizmu pred vonkajšími ničivými vplyvmi. V skutočnosti sa na ochrane fyzického tela podieľajú neviditeľné jemné telá a energetické polia, ktoré sa takmer vôbec neskúmajú. V Rusku, na Urale, do XX. storočia sa praktizovala tajomnejšia technika ochrany hutníkov – tavičov pred roztaveným kovom. Hutník absolvoval špeciálnu prípravu. Počas výcviku, človek musel zvládnuť schopnosť vytvárať okolo ruky alebo nohy energetickú rukavicu, kapce. Pri vysvätení na hodnosť majstra musel vložiť ruku na okamih do vedra s kovom a nepopáliť sa. V prípade, že sa mu to nepodarilo, popáleninu odstraňovali zasvätení, ktorí kontrolovali skúšku. Výcvik týchto schopností sa odovzdával z pokolenia na pokolenie ako dedičstvo.
Je známe, že človek sa skladá z fyzického tela a neviditeľných jemných štruktúr, ktoré spoločne zabezpečujú našu existenciu od narodenia až do smrti. V extrémnych podmienkach sa všetko automaticky a koordinovane mobilizuje na ochranu organizmu pred vonkajším vplyvom.
Pred tým, než nestinarky (astenaridy) pôjdu po ohni sami sa vnútorne nakonfigurujú na extrémny tanec, a tak na úrovni podvedomia sa uskutočňuje reorganizácia celého organizmu so začlenením ochranných mechanizmov.
Naše výskumy ukazujú, že pri tancoch okolo tanečníka sa utesňuje ochranné pole a okolo aury sa vytvára dodatočný ochranný obal, ktorý sa spúšťa od chodidla do zeme do hĺbky 0,5 m a viac. Jemné energetické telá (mentálne, kauzálne, atď.) sa tiež utesňujú okolo fyzického tela. Uskutočňuje sa energetická reštrukturalizácia v nohách, a to najmä v oblasti nôh a lýtok. Navyše, pod chodidlami nôh sa vytvára viacvrstvový (až do 7 vrstiev) energetický vankúš („topánky“), ktorý zaisťuje ochranu nôh pred vysokou teplotou . Dôležitú úlohu pritom zohráva uzemnená časť aury pod nohami, cez ktorú prechádza k nohám prúd zemskej energie. Fixuje sa to prístrojovo.
Trochu inak pozorujeme ochranný systém ľudského organizmu v prípade jeho behu po snehu (ľade). V tomto prípade je jeho aura utesnená, zmenšená veľkosťou okolo fyzického tela. Zmenšujú sa tiež jemné energetické systémy, vytvára sa energetická ochrana dolnej časti nôh. Pod každým chodidlom sa vytvára viacvrstvová energetická poduška, ktorá chráni nohy pred podchladením. Spodná časť aury je výrazne spustená k zemi, k miestu nebezpečenstva. Do nôh prúdi tok krvi. Nohy ako keby boli v ohni. V tomto prípade hlavný prúd k človeku zvonku prichádza od vesmíru k hlave. Ochranné pole sa tiež zhutňuje na výšku a vodorovne, ale nie úplne. (viď. obr.).
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info