Pracovníkom z Tokijskej univerzity a Nagojského technologického inštitútu sa podarilo uviesť do pohybu malé predmety pomocou zložitého systému akustickej levitácie: zvukové vlny pohybovali polystyrénovými časticami s priemerom 0,6 až 2 mm v trojrozmernom priestore. Predtým bolo možné objekty presúvať iba v dvoch rozmeroch pomocou rovnakého systému.
Na pohyb kvapiek vody, polystyrénových častíc, malých kúskov dreva a dokonca aj skrutiek vzduchom boli potrebné štyri rady reproduktorov. Tieto objekty sa pohybovali všetkými smermi v rámci limitov povolených experimentálnymi podmienkami. Pohyb je v tomto prípade spôsobený stojatými ultrazvukovými vlnami.
Literatúra popisuje experiment, ktorý je možné vykonať doma: umiestnite pásik papiera, ktorý držíte v ruke nad ultrazvukový generátor tak, aby jeho voľný koniec bol umiestnený 3 – 5 mm nad koncom tyče, musíte stlačiť tlačidlo generátora – a špička papiera je vystavená zvukovej vlne, ktorá stúpa a nehybne sa vznáša nad tyčou.
Zariadenie použité v experimente je oveľa zložitejšie ako generátor: zvukové vlny s frekvenciou nad 20 kHz, nepočuteľné ľudským uchom, prichádzajú zo štyroch strán a pretínajú sa v obmedzenom priestore.
Tvoria teda pohyblivé ohnisko, v ktorom je malý objekt akoby upnutý a zavesený v priestore. Smer vĺn sa môže pri pohybe objektu ľubovoľne meniť. Zvuková levitácia je spôsob, ako prekonať gravitáciu, tvrdia vedci. Preto organizácie ako NASA už používajú zariadenia na akustickú levitáciu.
Okultisti už dlho hovoria, že aj Atlanťania a starí Egypťania pri stavbe svojich svätostánkov dokázali hýbať svojimi masívnymi kamennými časťami pomocou zvuku, čiže mali akustickú levitáciu. Moderná veda sa snaží všetko vysvetliť pochybnými historickými rekonštrukciami zobrazujúcimi desaťtisíce otrokov zamestnaných v stavebníctve pomocou lán a kladiek.
Začiatkom 30. rokov 20. storočia švédsky letecký inžinier Henry Kjellson pozoroval v Tibete, ako mnísi stavali chrám na útese vysokom 400 metrov. Kameň – asi jeden a pol metra v priemere – bol vytiahnutý jakom na malú vodorovnú plošinu umiestnenú vo vzdialenosti 100 metrov od skaly. Potom kameň zvalili do otvoru zodpovedajúceho veľkosti kameňa a hlbokého 15 centimetrov.
63 metrov od jamy (inžinier presne zmeral všetky vzdialenosti) stálo 19 hudobníkov a za nimi – 200 mníchov umiestnených pozdĺž radiálnych kolíkov – niekoľko ľudí na každom. Uhol medzi čiarami bol päť stupňov. Kameň ležal v strede tejto stavby.
Hudobníci mali 13 veľkých bubnov zavesených na drevených priečkach a obrátených ku kameňom do jamy. Medzi bubnami na rôznych miestach bolo šesť veľkých kovových rúr, tiež nasmerovaných zvonmi smerom k jame. Pri každej fajke stáli dvaja hudobníci a striedavo do nej fúkali. Na zvláštny príkaz začal celý tento orchester hlasno hrať a zbor mníchov začal jednotne spievať. A tak, ako povedal Henry Kjellson, po štyroch minútach, keď zvuk dosiahol maximum, sa balvan v diere začal sám od seba hojdať a zrazu odletel v parabole priamo na vrchol skaly.
Takto, podľa Henryho príbehu, mnísi každú hodinu vynášali päť alebo šesť obrovských balvanov do rozostavaného chrámu. Inžinier Kjellson sa pokúsil vysvetliť neuveriteľný fenomén z pohľadu zdravého rozumu.
Kjellson vykonal merania všetkých vzdialeností – od jamy po skalu, od jamy po stojacich hudobníkov a mníchov atď. a získal čísla, ktoré boli všetky násobkami čísla „PI“, ako aj proporcie zlatého rezu a číslo 5.024 – súčin „PI“ a zlatého rezu. Kameň bol v strede kruhu tvoreného orchestrom a mníchmi, ktorí do jamy vysielali zvukové vibrácie – odrážač týchto vibrácií. Zdvihli balvan o 400 metrov! Zvuky plynulo rástli (štyri minúty alebo 240 sekúnd), boli celkom krásne a vibrácie boli harmonické. Výsledkom je taký kreatívny efekt. Kameň vzlietol v parabole – najskôr išiel takmer kolmo (vibrácie odrážané od skaly bránili balvanu priblížiť sa k nemu), potom sa začal odchyľovať smerom k vrcholu. Bližšie ku skale stálo na polomeroch menej mníchov, preto boli vibrácie a ich odrazy slabšie a smerom k vrcholu ich počet vo všeobecnosti začal prudko klesať a kameň po ceste najmenšieho odporu presne dopadol na miesto výstavby svätyne.
Je pravdepodobné, že rovnakým spôsobom starí stavitelia pyramíd a iných globálnych štruktúr presúvali ťažké bloky na značné vzdialenosti a veľké výšky.
Fyzici vo všeobecnosti akceptovali možnosť existencie riadenej akustickej levitácie. Navyše ovládali technológiu jeho ovládania, najprv v jednej a potom v dvoch rovinách.
Mnoho ľudí pravdepodobne videlo makrofotografiu s kvapkou vody visiacej vo vzduchu. Takéto experimenty robili napríklad vedci zo Švajčiarska. Ale dlho sa nikomu nepodarilo dosiahnuť trojúrovňové riadenie procesu.
A v januári tohto roku špecialisti z Tokijskej univerzity pomocou zvukových vĺn nechali vznášať sa vo vzduchu malé predmety rôznych tvarov a hmotností. Japonské matice smerových zvukových žiaričov, umiestnené v určitých bodoch, umožňujú ich pohyb po zložitých trajektóriách.
Najprv vedci operovali s bežnými kvapkami vody, kúskami polystyrénu s priemerom 0,6 až 2 milimetre, ako aj s malými rádiovými súčiastkami, no korunou série experimentov bola inštalácia kocky z detskej stavebnice na vrchole pyramídy hračiek.
Experimentátori ubezpečujú, že po určitom čase budú môcť rovnakým spôsobom manipulovať s predmetmi akejkoľvek hmotnosti a objemu. Zostáva len naučiť sa, ako vybrať zvuk určitej frekvencie a výkonu. Tiež hovoria, že akustická levitácia pomôže v budúcnosti úplne prekonať gravitáciu. Využitie tejto technológie na vytvorenie nového typu lietadla už vyvolalo záujem inžinierov NASA.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info