Raisa Pavlovna Kuchuganova je historik, zakladateľ a riaditeľ Národopisného múzea kultúry a života starovercov v obci Verchnij Ujmon na Altaji. Prináša nám múdrosti a myšlienky starovercov, ktorí nemajú sklony otvárať si dušu pred ľuďmi.
„Všetko, čo tu hovorím, mi povedali až prekvapujúco dobrí, svetlí a inteligentní ľudia, ktorí žili a žijú v Ujmonskej doline.“
U nás na palandách je veľa detí. Mnoho detí Boh dáva, ale zbytočné neposiela. Pokiaľ sa dieťatku našlo miesto v maminom bruchu, tak na tomto svete sa miesto pre neho už našlo dávno. Keď sa dieťa narodilo, už je na tomto svete všetko prichystané, čím napájať, aj čím kŕmiť. Boh dáva na život dieťaťu.
Babičky sa pri kolíske rozprávali s deťmi od narodenia. Spievali uspávanky a recitovali básne. Dieťa si zvyklo na láskavý hlas a neskôr sa už pripájalo k piesni aj samé. Nie od jedla dieťa rastie, ale od lásky.
Vždy ma zaujímala otázka, prečo staroverci tak dlho žili. Myslím si, že preto, že žili s mladými a o starších sa starali, chodili okolo nich, liečili ich, kŕmili a čo je najdôležitejšie, že s nimi počítali, cítili svoju potrebnosť, spoluúčasť. V rodine boli potrební všetkým a každému individuálne. Babičke nie je iba dedko vnukom.
Boli ženy, ktoré, keď zostali samé po manželovej smrti, prestali sa o seba starať. Prídeš k nim a opýtaš sa: „To je obed, milá moja alebo raňajky?“ Tie babičky, ktoré sú samé a pripravujú si aj raňajky, obed a večeru, budú žiť do konca.
Dieťa vychováva rodina, aj celé spoločenstvo. Chceš sa dozvedieť o deťoch, opýtaj sa ľudí. Pokiaľ sa dieťa nie príliš dobre správa, tak hneď rodičom povedia: „Mária, tvoj Váňa nezdraví ľudí.“ A Mária sa s ním prísne porozpráva.
Pokiaľ zostal sám deduško, tak nad ním dohliadala celá komunita. Povedia si: „Ivanovna, tento týždeň chodíš dohliadať na dedka Ivana ty.“ A Ivanovna behom bude chodiť za ním. Čistotu udržiavať, kŕmiť, opatrovať, rozprávať sa s ním, pomôcť, doniesť, podať, všetko, čo je potrebné. Pripraví domácu stravu a potom ju dá opustenému dedkovi. Potom druhá je na rade, tretia, štvrtá a znovu je rad na Ivanovne a ona povie mužovi: „Serjožka, poďme, zoberieme dedka Ivana k sebe.” A zoberú. Pri takej veľkej rodine aj nakŕmia a napoja. Verte mi, že takto to u nich funguje.
Pokiaľ zostalo dieťa sirotou, to je jedno či ruské alebo či miestny altajec, zišla sa celá komunita a riešila, kto si ho zoberie. Aj keby mal iba maličkú rodinku a domček, ale sirotu zoberie, vychová, vyučí a starať sa bude pomaly lepšie ako o rodného. Sirota do domu, šťastie do domu. Pozrite sa na dnešných ľudí, čo sa s nimi stalo, aj jedla majú plno, aj šiat, aj veľké domy, ale starcov nepotrebujú. Dokonca aj ich portréty mi nosia, lebo vedia, že ich ochránim.
Neboj sa smrti, maj strach zo staroby. Príde staroba, príde aj slabosť. Pokiaľ starček stráca jasný um, treba porozmýšľať, že to nemá ľahké. Nebol vždy takým. Čím viac hriechov, tým je zomieranie ťažšie.
Starých neurážajte, to je aj vaša staroba. Oni hovorievali: „My nebudeme na vašom mieste, ale vy na našom budete!“ Pokiaľ nie je ako pomôcť, povedz aspoň láskavé slovo. Pokiaľ je na vás starý človek hrubý, tak aj toto mu odpusť, veď to nie je z rozumu, ale zo staroby a choroby.
Rešpektovanie matky a otca bolo nesmierne. O otcovi hovorili: „Ako je Boh pre ľudí, tak je otec pre deti.“ Otca si ctili, ale: „Za otca sa odmodlíš a za matku zaplatíš.“ Urazil si otca, s Bohom sa dohovoríš, ale pokiaľ si urazil matku, s Bohom sa už nedohovoríš. Oni hovoria: „Pri mame sme ani hlasno nehovorili a pokiaľ niekto povie hrubšie slovo, celý deň preplače a my všetci chodíme a o odpustenie prosíme.“
Veľa sĺz je vo svete, vdov, sirôt, ale materské sú najdrahšie. Všetko, čo si zlé urobil matke, neprichádza priamo k tebe, ale prichádza najprv životom a všetky urážky sa k tebe vrátia.
Žena plače, rosa padá. Sestra plače, potok tečie. Matka plače, rieka tečie. Najviac sväté a najhorúcejšie sú materinské slzy. Varvara Ignatevna hovorila: „Kto si neváži rodičov a nebude sa o nich starať, toho na Božom súde ani súdiť nebudú.“
Materinská dlaň sa vysoko dvíha, ale bolestivo nebije. Materinská modlitba ťa zo dna morského dostane. Materinský hnev je ako jarný sneh, veľa napadá, ale skoro sa roztopí. Na chlieb a deti sa na krátko nahneváš.
Moji milí, aj v prípade, že rodičia nemajú príliš pravdu, pomlčte a neurážajte ich nikdy. Nedávno som zapísala: „Syn sa o matku tridsať rokov staral. Chodil za ňou, opatroval, až si povedal, že už som splatil svoj dlh voči matke. Zrazu sa anjel pred ním zjavil a hovorí: „Nijaké dlhy si nesplatil. Raz, keď si z lavičky spadol, matka ťa zachytila, naspäť posadila a ty si sa nedokaličil, tak za to si zaplatil dlh.“
Rešpektujte nielen svoje matky, ale aj rodičov muža, ženy. Sedím so starou babkou Máriou Ivanovnou Tjulenevou, má 92 rokov a pýtam sa jej, prečo sú vždy tak úctiví aj k rodičom manžela. Ona pozerá zmätene na mňa, či to myslím vážne: „Veď to je jasné milá moja, tvoj muž ťa bude viacej ľúbiť.“ Medzi svokrou a nevestou bol len príjemný a milý vzťah, oni spolu komunikovali, vážili si jedna druhú.
Hovorím veľa s ľuďmi. Raz ku mne prišiel mladý človek a keď som hovorila o matke, prerušil ma so slzami: „Čo mám robiť, mňa matka s nevlastným otcom vyhnala z domu, keď som mal iba 15 rokov. Všetko som dosiahol sám, teraz pracujem ako inžinier a matka trpí onkologickým ochorením a prosí ma o odpustenie, ako mi je ťažko.“ Ja som povedala: „Tak ty môj milý utekaj čo najskôr, padni na kolená a pros o odpustenie. Ako takto budeš žiť?“ Rýchlo vstal, objal ma a ako rýchlo utekal, udrel sa do hlavy. „Pane Bože, ešte som si aj hlavu rozbil.“ Otočil sa ku mne a hovorí: „Dávno som sa mal do hlavy uderiť, aby som to stihol.“
Moja teta hovorila: „Pokiaľ by sa deti starali o rodičov, ako sa starajú rodičia o deti, koniec sveta by nikdy neprišiel.“
Nemôžete sa pred ľuďmi sporiť a tobôž nie pri deťoch. Z domu vymetať spory. Pokiaľ sa v dedine dozvedia: „Oj, „ponesucha“ je u nich v dome.“ Ponesucha je horšia ako klebeta. Všetko, čo je v dome, sa riešilo pod jednou strechou a medzi mužom a ženou pod jedným kožuchom. Manžel a manželka, aj keď sa pohádajú, pod jeden kožuch si ľahnú. V rodine bolo 18 – 20 ľudí, 5 -6 neviest. Nesmelo sa hádať. Hovorili: „Nerozkuruj, ale has, pokiaľ sa nerozhorelo.“ Pokiaľ jednu nevestu urazili, ona to nikdy druhej nepovie a múdry muž nepôjde hneď robiť poriadky, kto jeho ženu urazil. Čas ukáže, kto je kto.
Keď sa syn chystal oženiť, celá rodina sa snažila pomôcť. Hovorili tak: „Berieš si dcéru, pozeraj na matku.“ Pozerali až do siedmej generácie. Rozvod nepripadal do úvahy. Pokiaľ na rozvode trval muž, vylúčili z komunity celú jeho rodinu, ak žena, tak jej rodinu. Tiež sa používala múdrosť: „Radšej chlieb s vodou jesť, ako žiť zo zlou ženou.“ Babka Zinajda Efremovna, ktorá mala už 90 rokov mi hovorila: „Prvý muž je od Boha, jemu sa ani nadávať nemôže. Nemôže sa nič pred ním skrývať, všetko treba prejednávať s ním. Svojho muža musíš udržovať, ako ho postavíš, tak s ním v dome aj v dedine budú počítať.“
Jedna babička mi povedala: „Dedko Anfilofij poradil môjmu bratovi, že pokiaľ sa ti na neveste nebude páčiť iba jedna vec, neber si ju. Prišiel dvoriť neveste, ktorá sa všetkým veľmi páčila, ale bratovi sa nepáčilo ako triesky štiepala, tak si ju nezobral a ani raz neoľutoval.“
Žena nie je manželov sluha, ale priateľ. Rodičia chránia dcéru do venca a muž dokonca.
Chcem robiť dobro pre všetkých. A dobro, čo to je? Viktor urobil mostík cez riečku pre ľudí a to je dobro. Príde taký čas, keď sa nepostaví za teba ani matka, ani otec, ani brat, ani sestra, ale postavia sa za teba dobré skutky.
Je užitočné pracovať, aj deti aby pracovali. Za maminu sukňu sa ešte drží a už aby krave struky ťahalo. Chlapca v mladom veku je potrebné na koňa posadiť, netreba sa báť, že sa zabije. Mužom sa potrebuje cítiť.
Ciprian Semenovič Ognev, ktorý má vyše 90 rokov, hovorí: „Boh nám nadelil, aby sme boli rozumní, tak budeme rozumní a aj naše deti budú rozumné. Domy z dreva nám stoja 150 rokov a ďalších 150 ešte budú. Drevo ako železo zvoní, až sekera odskakuje.“ Poznali čas, kedy je možné stromy rúbať, v októbri dva dni a v marci tri dni.
Ako je dobré žiť, keď môžeme niekomu niečo dať.
