Táto téma sa zriedkavo preberá, ale lekári tiež zomierajú. A zomierajú v mnohých prípadoch inak ako väčšina ľudí. Je zaujímavé ako zriedka lekári vyhľadávajú lekársku starostlivosť, keď sa ich život blíži ku koncu. Lekári bojujú o život, keď sa to týka pacientov, ale veľmi pokojne pristupujú k vlastnej smrti. Totiž, presne vedia, čo ich čaká a vedia, aké majú možnosti. Môžu si dovoliť akúkoľvek liečbu, ale odchádzajú v tichosti.
„Pred mnohými rokmi Charlie, uznávaný lekár ortopéd a môj mentor, si našiel v bruchu nejakú hrčku. Podstúpil diagnostickú operáciu, ktorá potvrdila rakovinu pankreasu.
Diagnostiku vykonal jeden z najlepších chirurgov v krajine. Navrhol Charliemu liečbu a operáciu, ktorá by umožnila predĺžiť život s touto diagnózou trikrát, aj keď kvalita života v tomto prípade by bola nízka. Charlieho tento návrh nezaujímal, vypísal sa z nemocnice na druhý deň. Zatvoril svoju lekársku prax a viackrát už neprišiel do nemocnice. Namiesto toho venoval všetok zostávajúci čas rodine. Cítil sa dobre, nakoľko to bolo možné pri diagnóze rakovina. Charlie sa neliečil chemoterapiou, ani ožarovaním a o niekoľko mesiacov zomrel.
Samozrejme, že lekári nechcú zomierať, chcú žiť. Ale oni veľmi dobre vedia a chápu hranice možností súčasnej medicíny. Taktiež dostatočne toho vedia o smrti, aby chápali, čoho najviac sa boja ľudia – smrti v mukách a v osamelosti. Lekári hovoria o tom so svojimi rodinami, pretože chcú si byť istí, že keď príde ich čas, nikto ich nebude hrdinsky zachraňovať pred smrťou. Nikto im nebude lámať rebrá v snahe oživiť ich masážou srdca.
Prakticky, väčšina lekárov bola aspoň raz svedkom „márneho liečenia“, keď neexistovala žiadna šanca, že smrteľne chorému pacientovi sa polepší od najlepších výdobytkov medicíny. Ale pacientovi otvárajú brucho, nasadzujú množstvo hadičiek, pripájajú k prístrojom a trávia liekmi. Práve toto sa deje pri reanimácii a stojí to desiatky tisíc dolárov. Za tieto peniaze si ľudia kupujú utrpenie, ktoré by sme nepriali ani nepriateľovi.
Už to ani neviem spočítať koľkokrát mi moji kolegovia povedali nasledujúce: „Sľúb mi, že keď ma budeš vidieť v takomto stave, tak nebudeš nič robiť.“ Hovoria to so všetkou vážnosťou. Niektorí lekári nosia prívesky s nápisom „Neoživovať“, aby im lekári nerobili masáž srdca, a podobne. Osobne som videl človeka, ktorý si urobil aj takéto tetovanie priamo na hruď.
Liečiť ľudí tak, že im spôsobujete utrpenie, je bolestivé. Lekárov učia nedávať najavo svoje pocity, ale medzi sebou spoločne diskutujú o týchto skúsenostiach. „Ako môžu ľudia tak mučiť svojich príbuzných?“ – otázka, ktorá straší mnohých lekárov. Mám podozrenie, že prinútené spôsobovanie utrpenia pacientom na žiadosť rodín je jedna z príčin vysokého percenta alkoholizmu a depresie u zdravotníckych pracovníkov v porovnaní s inými profesiami. Pre mňa osobne to bol jeden z dôvodov, prečo som posledných desať rokov nemal prax na lôžkovom oddelení.
Prečo? Pretože lekári predpisujú liečbu, ktorú by nikdy nepredpísali sami sebe. Predstavte si túto situáciu: človek stratil vedomie a priviezli ho sanitkou do nemocnice. Nikto nepredvídal tento scenár, a preto nebolo dopredu dohodnuté, čo robiť v takomto prípade. Táto situácia je typická. Príbuzní sú vyľakaní, šokovaní a zmätení z rôznych možností liečby.
Keď lekári povedia: „Chcete, aby sme urobili všetko? Príbuzní odpovedia: „Áno“. A začína sa peklo. Niekedy chce rodina naozaj urobiť „všetko“, ale najčastejšie chcú príbuzní urobiť všetko, ale v rozumných medziach. Problém je ale v tom, že obyčajní ľudia často nevedia, čo je rozumné a čo už nie. Zmätení a smútiaci sa nemusia opýtať, alebo nemusia počuť, čo hovorí lekár. Lekári, ktorí majú nariadené „urobiť všetko“, budú robiť všetko bez premýšľania nad tým, čo je rozumné a čo nie.
Takéto situácie sa stávajú stále. Záležitosť sa ešte zhoršuje niekedy úplne nerealistickým očakávaním o „všemohúcnosti“ lekárov. Mnohí si myslia, že masáž srdca je istý spôsob reanimácie, hoci väčšina ľudí aj tak zomiera alebo prežívajú s ťažkou invaliditou, hlavne, ak je zasiahnutý mozog.
Ja som prijal stovky pacientov, ktorých priviezli do nemocnice po reanimácii masážou srdca. Iba jeden z nich, zdravý muž so zdravým srdcom, odišiel z nemocnice na vlastných nohách. Pokiaľ je pacient vážne chorý, starý, má smrteľnú diagnózu, je pravdepodobnosť dobrého výsledku reanimácie prakticky nulová a pritom pravdepodobnosť utrpenia prakticky 100 %. Nedostatok vedomostí a nerealistické očakávania vedú k zlým rozhodnutiam o liečbe.
Samozrejme, že vinní v tomto nie sú iba príbuzní pacientov. Sami lekári robia zbytočnú liečbu možnou. Problém je v tom, že aj lekári, ktorí nenávidia márnu liečbu, sú nútení splniť želanie pacientov a ich príbuzných. Vynútené spôsobenie utrpenia pacientom na žiadosť rodín je jedna z príčin vysokého percenta alkoholizmu zdravotníckeho personálu.
Predstavte si, príbuzní priviezli staršieho človeka so zlou diagnózou do nemocnice, plačú a majú hysterické záchvaty. Najprv vidia lekára, ktorý bude liečiť ich blízkeho. Pre nich to je neznámy človek. V takej situácii je veľmi ťažké získať si ich dôveru. Pokiaľ lekár začne diskutovať o otázke resuscitácie, ľudia majú tendenciu ho podozrievať z neochoty riešiť komplikovaný prípad, šetriť peniaze alebo svoj čas, hlavne, ak lekár odporučí nepokračovať v reanimácii.
Nie všetci lekári vedia komunikovať s pacientmi v pochopiteľnom jazyku. Niekto je veľmi kategorický a niekto snobský. Nie všetci lekári sa stretávajú s podobnými problémami. Pokiaľ som mal ja vysvetliť príbuzným pacienta rôzne možnosti liečby pred smrťou, čo najskôr som im povedal iba možnosti, ktoré boli rozumné a primerané okolnostiam.
Pokiaľ príbuzní žiadali nereálne možnosti, jednoduchým jazykom som im sprostredkoval všetky negatívne dôsledky takéhoto liečenia. Pokiaľ rodina aj tak trvala na svojich predstavách liečenia, ktoré som ja pokladal za nezmyselné a škodlivé, odporučil som im prejsť do právomoci iného lekára či nemocnice.
Jedna z mojich obľúbených pacientok bola právnikom zo slávneho politického klanu. Mala ťažkú formu cukrovky a hrozný krvný obeh. Na nohe bolestivú ranu. Snažil som sa urobiť všetko, aby som zabránil hospitalizácii a operácii, chápajúc, aké nebezpečné sú pre ňu nemocnice a chirurgický zákrok. Ale aj tak išla k inému lekárovi, ktorého som nepoznal. Tento lekár prakticky nepoznal históriu choroby tejto ženy. Rozhodol sa operovať ju, ale operácia nepomohla obnoviť krvný obeh a pooperačné rany sa nehojili. Na chodidlách sa vytvorila gangréna a žene amputovali obe nohy. O dva týždne zomrela v slávnej nemocnici, kde ju liečili.
Lekári a pacienti sa často stávajú obeťou systému, ktorá podporuje márne liečenie. Lekári v niektorých prípadoch dostávajú poplatok za každý postup, ktorý vykonajú, pretože robia všetko, čo je možné, bez ohľadu na to, či postup pomôže alebo uškodí, jednoducho s cieľom zarobiť. Oveľa častejšie sa lekári obávajú, že rodina bude lekára žalovať, preto robia všetko, čo žiada rodina, bez vyjadrenia svojich pochybností príbuzným, aby sa predišlo problémom.
Systém môže pohltiť pacienta, aj keď sa vopred pripravil a podpísal potrebné dokumenty, kde uviedol svoje preferencie v liečbe pred smrťou. Jeden z mojich pacientov, Jack, bol chorý veľa rokov a prežil 15 vážnych operácií. Mal 78 rokov. Po všetkých peripetiách jednoznačne vyhlásil, že nikdy, za žiadnych okolností sa nechce ocitnúť na umelej pľúcnej ventilácii.
Jedného dňa dostal Jack mŕtvicu a bol prevezený do nemocnice v bezvedomí. Žena nebola prítomná. Lekári urobili všetko preto, aby ho oživili a previezli na reanimáciu, kde ho pripojili k umelej pľúcnej ventilácii. Jack sa toho bál najviac zo všetkého! Keď som prišiel do nemocnice, tak som prekonzultoval Jackove želanie s personálom nemocnice a jeho ženou. Na základe dokumentov spísaných za prítomnosti Jacka a jeho podpisom som ho mohol odpojiť od prístrojov, ktoré podporovali jeho život. Potom som si sadol k nemu a sedel s ním. Po dvoch hodinách zomrel.
Napriek skutočnosti, že Jack vyhotovil všetky potrebné dokumenty, aj tak nezomrel ako chcel. Systém zasiahol. Okrem toho, ako som sa dozvedel neskôr, jedna zdravotná sestra ma udala za to, že som Jacka odpojil od prístrojov a tým som ho zabil. Ale keďže Jack pripravil všetky potrebné dokumenty skôr, tak sa nič neriešilo.
Napriek tomu hrozba policajného vyšetrovania vzbudzuje strach u akéhokoľvek lekára. Mne by bolo jednoduchšie nechať Jacka v nemocnici na prístrojoch, čo bolo zjavne v rozpore s jeho prianím. Dokonca by som zarobil viac dolárov a poisťovňa „Medicare“ by dostala účet na ďalších 500 000 dolárov. Niet divu, že lekári častejšie pristupujú k zbytočnej liečbe.
Ale samým sebe lekári zbytočnú liečbu neordinujú, ani neplánujú. Každý deň vidia dôsledky zbytočnej liečby. Takmer každý človek môže nájsť spôsob, ako zomrieť v pokoji doma. Máme veľa možností, ako zmierniť bolesť. Hospicová starostlivosť pomáha smrteľne chorým prežiť posledné dni života komfortne a dôstojne, namiesto toho, aby trpeli od zbytočnej liečby.
Je zaujímavé, že ľudia, o ktorých sa starajú v hospicoch, žijú dlhšie, ako ľudia s rovnakými chorobami, ktorých liečia v nemocnici. Bol som príjemne prekvapený, keď som počul v rádiu, že známy novinár Tom Wicker „zomrel pokojne doma obklopený rodinou“. Také prípady sa našťastie stávajú čoraz častejšie.
Pred niekoľkými rokmi sa u môjho bratranca Torcha vyskytol kŕč. Zistilo sa, že má rakovinu pľúc s metastázami v mozgu. Hovoril som s rôznymi lekármi a dozvedeli som sa, že pri agresívnej liečbe, čo znamenalo 3 – 5 návštev nemocnice na chemoterapiu, prežije okolo štyri mesiace. Torch sa rozhodol neliečiť sa, prišiel žiť ku mne a iba bral tabletky na mozgový edém.
Nasledujúcich osem mesiacov sme žili v radosti, rovnako ako v detstve. Prvykrát v živote sme navštívili Disneyland. Sedeli sme doma, sledovali športové prenosy a jedli to, čo som navaril. Torch dokonca pribral na domácej strave. Netrápili ho bolesti a nevzdával sa. Jedného dňa sa nezobudil. Tri dni spal v kóme a potom zomrel.
Torch nebol lekár, ale vedel, že chce žiť a nie iba existovať. Nechceme to my všetci? Čo sa týka mňa osobne, môj lekár je informovaný o mojom želaní. Ja odídem ticho v noci ako môj mentor Charlie a ako môj bratranec Torch. Ako moji kolegovia.
Ken Murray, docent katedry rodinného lekárstva, University of Southern California