Opustená betónová továreň, do ktorej sa pred viac ako 45 rokmi zamiloval španielsky architekt Ricardo Bofill sa zmenila na funkčný obytný objekt plný zelene. Jej nejednoznačnosť, rozpory a obrovské rozmery ho inšpirovali k jej prestavbe a premene na jeho domáce štúdio, na jedinečné, magické a ikonické miesto.
Španiel Ricardo Bofill je jedným z najcharakteristickejších a najinšpiratívnejších postmodernistických španielskych architektov svojej generácie. Vo veku viac ako 80 rokov jeho radikálna, odvážna a jedinečná vízia hlboko zasiahla prostredníctvom viac ako 100 projektov v takmer 50 krajinách po celom svete. Ako správne hovorí spisovateľ Tom Morris, „divadelnosť je termín, ktorý sa najčastejšie používa v súvislosti s Bofillovými dramatickými a odvážnymi budovami.“ A pravdepodobne jeho najsymbolickejším dielom je La Fábrica, priemyselný komplex zo začiatku 20. storočia, ktorý architekt premenil na svoju dielňu-domov.
Stará cementáreň, ktorá sa nachádza na okraji mesta Barcelona a bola postavená počas prvej svetovej vojny, pozostávala z opustenej budovy, čiastočne v ruinách, pozostávajúcej z 30 podzemných síl, strojovní, opustených komínov, veľkých betónových skladov, 4 kilometroch podzemných galérií a holých, prázdnych priestorov, ktoré tvorili kompendium úplne neskutočných prvkov: schody, ktoré nikam neviedli, železobetónové konštrukcie, ktoré nič nepodopierali, kusy železa visiace vo vzduchu a obrovské prázdne priestory.
Práve jej monumentálnosť a tieto pozostatky plné mágie si podmanili Ricarda Bofilla, ktorý túto stavbu premenil na svoje životne dôležité dielo a dnes, o 45 rokov neskôr, je jeho majstrovským dielom. La Fábrica je dokonalým príkladom toho, ako znovu prispôsobiť, prehodnotiť a znovu objaviť pozostatky industrializácie a dať im nový život, premeniť ich na „domáci, monumentálny a konceptuálny projekt“, ako vysvetľuje sám Bofill.
Prvé práce sa začali v roku 1973 a bolo to dielo precízne porovnateľné s dielom sochára, pretože museli konfrontovať materiál, aby odhalili pôvodné tvary a obnovili priestory. Potom bolo úlohou nájsť prostredie založené na zelenej štruktúre, cez vegetáciu, ktorá šplhala po stenách a visela zo stropu. Nakoniec posledná fáza pozostávala zo zrušenia všetkých funkcií, aby továreň získala inú štruktúru, iné využitie a nové programy.
Takto sa objavili miesta ako štúdio nachádzajúce sa v továrenských silách; modelová dielňa a archívne miestnosti v podzemných galériách; a katedrálu, ktorá sa nachádza vo výrobnom areáli, a ktorá sa dnes využíva na výstavy, koncerty a rôzne kultúrne podujatia. To však nie je všetko, je tu aj celá obytná štvrť. Tam na hornom poschodí Bofill premenil obrovský pohľadový betónový priestor na hlavnú obývaciu izbu a plne prepojenú kanceláriu. Všetko zdobené obrovskými bielymi závesmi, rastlinami rôznych druhov a dreveným nábytkom.
Na druhom poschodí je jedáleň prepojená odhalenými tehlovými stĺpmi a obrovskými stenami s policami plnými kníh. Ružová izba sa nachádza na prvom poschodí (pomenovaná podľa farby stien s klasickým marockým štukom Tadelakt), ako aj súkromná jedáleň a kuchyňa-jedáleň, kde vyniká veľký biely mramorový stôl. Teplo a atmosféru dodávajú dva krby navrhnuté architektom Oscarom Tusquetsom.
Samostatnú bodku si zaslúžia záhrady La Fábrica, pretože budova je obklopená veľkými skupinami eukalyptov, paliem, olivovníkov, sliviek a popínavých rastlín, ktoré obaľujú betónové steny a dodávajú jej vyhľadávaný, no spontánny romantický a tajomný vzhľad.
V permanentnej premene je La Fábrica „nedokončeným“ dielom, ako hovorí Bofill, ktorému sa vďaka svojmu minimalistickému, odvážnemu a vizionárskemu postoju podarilo oživiť a pridať hodnotu a zážitok miestu, ktoré sa bez bolesti a slávy zapísalo do dejín. Dnes je jeho 5 tisíc metrov štvorcových skutočným majstrovským dielom a najlepším miestom pre jeho tvorcu. „Momentálne tu žijem a pracujem lepšie ako kdekoľvek inde. Toto je pre mňa jediné miesto, kde sa môžem sústrediť a spájať myšlienky tým najabstraktnejším spôsobom,“ uzatvára.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info