Už mi vyrastali dve deti, keď som zistila, že som tehotná tretíkrát. Musela som prerušiť jeho život, inú voľbu som vtedy nevidela. Verte mi, to sa stáva.
Ukázalo sa, že potrat je platená služba a nie lacná. Iným ženám sa to zdá byť normálne, operácia ich zbaví problému a za to treba zaplatiť. Ale mne sa to z nejakého dôvodu zdalo paradoxné.
Napokon som prišla na gynekologické oddelenie nemocnice. Pred niekoľkými rokmi som tu ležala s prvou dcérou. Spomínam si, ako sme rozprávali s inými mamičkami o tých, ktoré išli na potrat. Hovorili sme, že niektoré majú problém otehotnieť, iné nemôžu donosiť dieťa a ony… Nikdy! A teraz sa to „nikdy“ stalo so mnou.
Obvykle sú ženy čakajúce na potrat v jednej miestnosti. Teraz sme tu boli štyri a v susednej miestnosti tri, čiže spolu sedem. Vtedy som uvažovala, že ak sa potraty robia každý pracovný deň a to je približne dvesto dní v roku, koľko detí zabijú na jednom takom oddelení a koľko ich je po celej krajine? Jedna vec sú štatistiky a iné je to pochopiť z vlastnej skúsenosti.
Spolu so mnou v miestnosti bola žena, ktorá mala okolo 35 rokov, ešte jedna mladšia a celkom mladé dievča, asi 20 ročné. Rozprávali sme sa spolu a ukázalo sa, že každá z nás mala vlastné, zo svojho pohľadu, veľmi pádne dôvody, aby sem prišla. Prvá (hovorme jej Larisa), už mala dieťa, 5 ročného chlapca a viac deti nechcela. „Ako by som to vychovala, vykŕmila,“ hovorila. Ale nejako sa nezdalo, že by bola chudobná, bola dobre oblečená, nosila drahé šperky a vyzerala veľmi elegantne.
Druhej (hovorme jej Svetlana) sa prvé dieťa narodilo iba pred rokom, preto, podľa jej slov, „na druhé je príliš skoro“. Tretia, mladá (Petra), tu prišla na potrat už druhýkrát. Deti ešte nemala. Spolu s mužom si nedávno kúpili byt, ale ešte nestihli urobiť rekonštrukciu a iba preto ešte nechcela mať deti.
Sedeli sme na posteli, rozprávali sa a dokonca aj smiali, ale mňa neopúšťal divný pocit z absurdnosti celej situácie. Sú tu štyri mladé ženy, každá má svoje vlastné dôvody, z ich pohľadu veľmi vážne. Ale to nemení nič na fakte, že máme v úmysle spáchať vraždu a pritom sa môžeme smiať. Človek je vôbec divná bytosť, plná kontrastov.
Prišla lekárka a povedala nám, aké lieky je potrebné užívať po operácii a o možných komplikáciách. Bola spokojná a vecná, pre ňu to bol obyčajný pracovný deň. Potom prišla zdravotná sestra, jednoduchá staršia žena a trochu hrubšia. Povedala nám, v akom stave máme nechať posteľ, aby nás bolo pohodlnejšie v narkóze na ňu preložiť a v akom stave sa máme objaviť na operačnej sále. Bolo zrejmé, že toto je všetko pre ňu celkom obvyklá vec.
Potom nás znovu nechali samé. Čakanie bolo ťažké, ale nie preto, že sme kvôli nadchádzajúcej narkóze od rána nič nejedli, ale že sme toto všetko chceli mať čo najrýchlejšie za sebou. Rozprávala som sa s mladou Petrou a ukázalo sa, že ona by aj chcela dieťa. S mužom sú spolu manželia pol roka, ale ešte stále to odkladajú, pretože ešte nie je tá správna doba, ešte sú dôležité iné veci. Svojim rodičom radšej nič nepovedali, pretože by ich nútili dieťa si nechať. Ale ako sa už s mužom raz rozhodli, tak sa rozhodli. Ešte veľa o tom rozprávala, aby presvedčila samu seba. Snažila som sa jej vysvetliť, že rekonštrukcia nie je dôvod, prečo ísť na potrat, ale chápala som, že nemám morálne právo ju presviedčať, však o čo som ja bola lepšia? No keby som vtedy bola vytrvalejšia, jeden život mohol byť ušetrený.
Všetko sa začalo. Najprv operovali ženy z vedľajšej izby. My sme iba počuli, ako jazdí po chodbe vozík. Bola som prekvapená, že ako to ide všetko rýchlo. Zvuk kolies vozíka bolo počuť každých päť minút. Celá procedúra trvala iba niekoľko minút.
Začali volať ženy z našej izby. Videla som, ako ženy odchádzali jedna po druhej a ako ich vozili naspäť, prekladali na posteľ, dali im na brucho ľadový obklad, zabalili do deky a ja som začala cítiť hrôzu. To nebol strach z bolesti alebo z operácie, ale hrôza z toho, že sa to dialo pred mojimi očami.
Zavolali mňa. Prešla som chodbou, vošla som do operačnej sály a ľahla som si na stôl. Lekárka sa otočila a pripravovala si nástroj. Sestra prišla ku mne, aby mi dala anestéziu. Vtedy ma striaslo a začala som sa triasť na celom tele. Sestra sa opýtala, čo mi je. Nemala veľa času, ale opýtať sa musela. A vtedy som pochopila, všetko som pochopila. Pochopila som, že nikdy, za nič na svete, za žiadnych okolností, aké zlé by boli, nemôžem zabiť svoje dieťa. To je nad moje sily. To nie je možné, „ja nechcem,“ iba to som dokázala povedať. Vedela som, že ešte okamih, dajú mi narkózu a už nikdy nič nebudem môcť zmeniť. Ale ja som to stihla a zachránila som ho.
Vrátila som sa na izbu a rozplakala sa. Plakala som od šťastia, že je moje dieťa so mnou, ja viem, že je vo mne a je veľmi vďačné. Plakala som za všetky tie, ktoré nestihli zachrániť svoje dieťa, za ženy, ktoré boli so mnou, aj tie, ktoré prídu po mne.
A odrazu sa rozplakala Petra, ktorá bola ešte čiastočne v narkóze, ale nie úplne. Predralo sa to, čo sa snažila skryť sama pred sebou. Prosila, aby jej vrátili dieťa a metala sa v posteli. To bolo to najstrašnejšie, čo som vo svojom živote videla. Plač matky, ktorá práve stratila svoje dieťa. Ona ho potrebovala, ale podvolila sa falošnej predstave o tom, čo je správne a čo nesprávne v tomto živote, čo je dôležitejšie a čo môže počkať.
Môj syn má už štyri mesiace. Dokáže sa prevrátiť z chrbta na bruško a snaží sa sadnúť. Keď sa vám to zdá veľmi jednoduché, tak pre toho chlapca je to veľmi dôležité a významné etapové víťazstvo a ja sa teším spolu s ním.
…
V knihe „Posledný apel ľudstvu“ Nikolaj Levašov podrobne popisuje následky potratu:
“Z maternice ženy nie je odstránený iba jednoduchý beztvarý kúsok organickej hmoty, ktorý iba zďaleka pripomína človeka. Podstata (vedomie, duša) je zbavená biomasy, z ktorej si mala vytvoriť nové fyzické telo. Pritom vznikajú určité energetické straty, ktoré môžu viesť k reálnej hrozbe eliminácie samotnej podstaty. Pri potrate si žena – matka a lekár, ktorý potrat robí, spôsobujú ťažkú karmu. U ženy sa ničí energetická ochrana jej organizmu a pritom je narušená aj hormonálna rovnováha. Veľmi často je potrat príčinou následných onkologických ochorení…“