Poznámky bývalého učiteľa.
Ja, povolaním učiteľ, som v rokoch 1986 až 1994 pôsobil na strednej škole č. 17 v Rige. Vyučoval som históriu, ale aj náuku o spoločnosti, psychológiu a logiku (takéto disciplíny sa v tých rokoch aj experimentálne praktizovali). Bol som triednym učiteľom. Zo školy som odišiel spolu s mojimi absolventmi, takže mám pred nimi čisté svedomie.
Prešlo štvrťstoročie a minulý rok som bol požiadaný, aby som dočasne nahradil na jednej zo škôl historika, ktorý ochorel. A tak som sa pre seba nečakane opäť vrhol do tohto úžasného a nešťastného školského života so všetkými jeho kladmi a zápormi.
Mal som závideniahodnú príležitosť porovnať svojich študentov – tých – minulých a súčasných – moderných. To bolo obzvlášť zaujímavé, najmä preto, že medzi novými študentmi boli aj potomkovia mojich bývalých študentov. Porovnanie otcov a synov sľubovalo, že to bude zaujímavé!
Verí sa, že dobrý učiteľ nemá obľúbencov. Všetky deti sú mu rovnako hnusné. Som zlý učiteľ… Mám veľmi rád deti a ako otec sa úprimne snažím pochopiť novú generáciu, mladú a neznámu. Samotné deti sú úžasné! Existujú len šikovní ľudia a zlatíčka, s mnohými, zdá sa mi, sme sa úprimne spriatelili. Slzy v ich očiach sa ma hlboko dotkli, keď po šiestich mesiacoch našej spoločnej práce prišiel čas, aby som opustil túto pohostinnú školskú komunitu. Ďakujem vám, drahí, pamätám a mám vás rád… Je teda rozdiel medzi študentmi minulých ročníkov a súčasnou generáciou študentov?
PRVÁ VEC, ktorá vás na súčasnej škole upúta, je, že je tu veľa obéznych detí, najmä dievčat. Domnievam sa, že dôvodom nie je len nezdravá výživa, ale aj stres, do ktorého sú deti ponorené už od narodenia. Často človek s nadváhou získava nadváhu práve pod vplyvom neustáleho nervového napätia. Toto je druh ochrannej reakcie tela. Deti sú v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami vo všeobecnosti veľmi málo fyzicky vyvinuté. Nedostatok vonkajších hier. Nikdy som nevidel dievčatá hrať svoje večné dievčenské „skákadlá“ a „gumičky“ počas prestávok a chlapcov naháňať sa za loptou. Žiadni „kozácki lupiči“ a „policajti“!
V najlepšom prípade je to zbytočný rozruch a strkanie. Ale najčastejšie – MOBIL Jeho Veličenstvo! Zabudnúc na všetko na svete, nevidieť nikoho a nič, deti ukazujú prstom na obrazovku. Na mobiloch sa „hrajú“ cestou do školy, cez prestávku, počas vyučovania, na záchode aj cestou domov. Začiatok hodiny je pre deti vždy trápením – veď zlý učiteľ požaduje skryť mobil s nedokončenou hrou! Deti sa hnevajú, sú podráždené a málo premýšľajú o lekcii…
DRUHÁ VEC
Súčasné deti sa veľmi rýchlo unavia, strácajú pozornosť a koncentráciu. Stále si pamätám, že lekcie v minulosti trvali 45 minút. Ale dnes trvajú 40, a aj to je veľa! Súčasný študent je po 20 minútach prakticky nespôsobilý, nie je schopný sledovať reč učiteľa. Prejavuje sa nemotivovaná hyperaktivita: krúti sa, vrtí sa, ruky mu behajú po stole, dieťa nezmyselne presúva ceruzky, perá, pravítka z miesta na miesto. Zrazu, uprostred hodiny, zdvihne tašku a začne sa v nej hlučne prehrabávať, potom ju vráti na svoje miesto. Zaujíma ma: „Saša, čo si hľadal?“ Rozpačito sa usmieva, červená sa, krčí plecami… Ani nevie. Takýchto „Sašov“ je polovica triedy.
TRETIA VEC
Súčasné deti od narodenia absorbujú veľa informácií, ale všetky tieto informácie majú spravidla malú súvislosť s každodenným životom a určite nemajú nič spoločné s históriou. V triede hovorím o roľníckej práci, o poľnohospodárstve. Potom pochopím, že deti netušia, čo je to pluh, načo sú potrebné brány, ako sa má siať a pestovať obilie! Zmätene žmurkajú očami. Za starých čias dostávali sovietske deti veľa informácií z karikatúr. Pamätáte si? Mačky a psy piekli chlieb, kutil Foka koval podkovičky vo vyhni, postavy z ľudových rozprávok zo sovietskych karikatúr tvrdo a svedomito pracovali. V moderných karikatúrach rôzni superhrdinovia vôbec nefungujú. Nemajú čas pracovať – „zachraňujú svet“!
ŠTVRTÁ VEC
Deti nečítajú, t.j. absolútne! Vôbec!!! Úspešné vyučovanie histórie je nevyhnutne založené na tých historických dobrodružných románoch, ktoré tínedžer „zhltol“ počas školy. Pamätáte frázu od Vysockého: „Takže ako dieťa ste čítali správne knihy!“ Teraz nečítajú žiadne knihy… A tu stojím pred triedou, celý taký pekný a arogantný, rozprávam o histórii Francúzska v 17. storočí a naivne sa pýtam: „Spomeňte si, ako prišiel d’Artagnan do Paríža?“ A vidím tie obrovské zmätené oči detí! Ukázalo sa, že zo štyroch tried na strednej škole čítali román „Tri mušketieri“ iba traja ľudia!!! To som taký starý, že si stále pamätám, ako doslova KAŽDÝ čítal toto dielo, pretože jeho nečítanie bolo považované za hanebné a neslušné! To je už všeobecné pravidlo školy: ak žiak dobre a múdro odpovedá, ak sa úspešne učí, je čítajúcim dieťaťom. Žiaľ, takých unikátov je žalostne málo…
PIATA VEC
Deti sú depresívne pragmatické a nemajú takmer žiadne romantické pudy. Majú malý záujem o čokoľvek iné ako o to, čo sa týka ich „osobnej spotreby“. Mám malú zbierku predmetov prinesených z archeologických expedícií. V minulých rokoch, keď som na hodinách dejepisu predvádzal úlomky starovekých gréckych amfor, nástroje pračloveka, keramiku starú tisícročia so stopami prstov dávno rozpadnutého hrnčiara, s potešením som pozoroval horiace oči detí, ktoré vášnivo pozerali pri všetkých týchto archeologických zázrakoch, vytrhli mi ich z rúk a zasypaly ma otázkami… Pokus predstaviť študentom moju zbierku vzbudil v nich (niektorých!) len zdvorilý záujem. Pred 25 rokmi to bola veľká radosť…
Dnes NEMAJÚ ZÁUJEM! Keď som poslal po laviciach kamene na sekanie z doby kamennej, mnohí ich odovzdávali ďalej bez toho, aby ich čo i len skúmali. Vo všeobecnosti som bol zvyknutý na osobitnú pozornosť mojich študentov, bol som zvyknutý na to, že po lekcii sa pri učiteľskom stole vždy zhromaždil kŕdeľ zvedavých excentrikov, ktorí ma bombardovali otázkami a dokazovali svoj vlastný osobný názor. Dnes je to nemožné. Hneď po zvonci všetci schmatli mobily a hrajúc sa za pochodu vyleteli na chodbu.
ŠIESTA VEC
V každej triede boli vždy disidenti. Ide spravidla o deti, ktoré sú osobité a výnimočné. Mohli by pokaziť nervy učiteľovi, mohli sa hádať a nesúhlasiť, obhajovať svoj názor. Takíto študenti boli vždy karhaní, „snažili sa dostať na svoje miesto“ a ich rodičov často volali k riaditeľovi. Ale šikovní učitelia takéto deti vo svojich srdciach veľmi milovali. Boli to JEDNOTLIVCI s vlastnými názormi. V súčasnej škole existuje aj taký disidentský typ. Jediný rozdiel je v tom, že súčasný „disident“ vám lezie na nervy a je šikovný nie preto, že „bojuje za spravodlivosť“. Je sarkastický len zo zábavy! Nemá svoj osobný názor. Toto je spočiatku inteligentné, neobyčajné dieťa, bohužiaľ… s extrémne skromnou vedomostnou základňou, no s veľkými ambíciami. Chce sa hádať, ale nemá sa o čom hádať, nemá dostatok vedomostí. Preto je len drzý.
SIEDMA VEC
Dnešné deti majú extrémne nízku motiváciu uspieť v štúdiu. NECHÁPU, prečo sa musia dobre učiť? Znie to šialene, ale je to tak… Tvárou v tvár tomuto úžasnému fenoménu som pripravil experiment: rozložil som učebnice na lavice, položil som niekoľko otázok a povedal som študentom, aby jednoducho našli a vypísali hotové odpovede z učebnice! V predchádzajúcich rokoch by mi ani v najdivokejších snoch nenapadlo takéto sprofanovanie vzdelávacieho procesu… Experiment priniesol úžasné výsledky.
Mnoho študentov nenašlo odpovede v odseku, ktorý som uviedol. Ukázalo sa, že to bola pre nich zdrvujúca práca, prečítať text a zapísať hotové odpovede! Mnohí sa o to ani nepokúsili. Nelákala ich ani dobrá známka. Desať minút pred koncom hodiny som dostal papieriky s niekoľkými náhodne vybranými frázami a čakali na zazvonenie, jednoducho sedeli a potajomky sa hrali na svojich mobilných telefónoch pod stolom. Snažil som sa tento fenomén preskúmať. Zdá sa, že mnohé deti majú pevne zakorenený stereotyp, že všetko v živote k nim nejako príde a vyrieši sa samo. Možno je to kvôli týmto stereotypom vedomia?
Pri bližšom pohľade na karikatúry a filmy, ktoré naše deti pozerajú a ktoré sa dnes premietajú v kinách, si všimnete, že mnohé z nich majú určitý spoločný obrys. Žije tam istý chlapec (dievča) – vyslovený lúzer. Nemá žiadne špeciálne schopnosti, žiadne špeciálne talenty. Je chudobný, škaredý a osamelý. A zrazu sa ukáže, že on (ona) je ten VYVOLENÝ! Prišiel do tejto inkarnácie, aby ZACHRÁNIL SVET! Neskutočne magickým spôsobom náš včerajší prepadák zrazu získa špeciálne talenty, schopnosti a stane sa SUPERHRDINOM! Získa všetko – slávu, česť, lásku, priateľstvo aj úspech!
Všimnite si, že v starom „sovietskom kine“ musel hrdina, aby sa našiel, tvrdo pracovať, študovať, prekonávať ťažkosti a vlastnú lenivosť. V sovietskych karikatúrach nikto nedostal nič za nič. Len vďaka PRÁCI a prekonaniu lenivosti, zbabelosti a sebectva sa z obyčajnej postavy stal Hrdina. Nepremenil sa zázrakom, sformoval sa! V moderných karikatúrach hrdina zvyčajne získava svoje schopnosti len tak, mágiou alebo v najhoršom prípade zjedením špeciálnej pilulky (vtedy to už nie je fantasy, ale sci-fi). Možno tento stereotyp uložený modernou kinematografiou skrýva skutočnosť, že mnohé deti jednoducho čakajú na dar od osudu a nechcú na to vynaložiť žiadne úsilie?
ÔSMA VEC
Súčasné deti veľmi radi „vyžadujú svoje práva“, pretože od prvej triedy sú starostlivo oboznámené s „právami dieťaťa“. Keby si tak dobre pamätali aj svoje povinnosti…
DEVIATA VEC
Bol som šokovaný takmer úplným nedostatkom znechutenia medzi mojimi súčasnými študentmi. Ticho sedia a ležia priamo na podlahe na chodbe a na schodoch. Bez špeciálnej tašky si špinavé tenisky z hodín telesnej výchovy vložili priamo do tašky, preloženej učebnicami a zošitmi. Sušienky pustia na zem, potom ich pozbierajú a pokojne zjedia… Možno sú to však celoeurópske trendy a ja som starý konzervatívec. V Európe som videl dosť slušne vyzerajúcich dievčat, ktoré pokojne odpočívali na dlážke verejnej toalety (unisex toaleta) a veselých Francúzov pokojne ukladajúcich čerstvo kúpenú bagetu na autosedačku alebo verejnú lavičku. Videl som elegantného Nemca, ktorému padla cigareta na chodník, ktorý ju zdvihol a pokojne si zapálil… Asi to tak má byť. No, je to nechutnosť…
DESIATA VEC
Vždy som sa snažil vo svojich študentoch prebudiť túžbu po vysokom duchovnom ideále, vzbudzovať úctu k duchovným hodnotám nášho nedokonalého sveta. Zdá sa mi, že každý normálny človek by mal mať v živote Vysoký sen. Počas mojej nedávnej školskej praxe sa deti podelili o svoje myšlienky. Boli rôzne, ale trpko sa ma dotkli slová jedného chlapca zo 6. ročníka, ktorý smutne povedal: „Snívam o štúdiu v mojom rodnom jazyku…“ Taký Vysoký sen. Na záver by som rád poznamenal, že vôbec nekritizujem NAŠE deti. Nie je to ich chyba, ale ich nešťastie, že sú nútení vstúpiť do života v tejto ťažkej, nevľúdnej dobe. A zvláštnou úlohou rodičov je pomáhať im zo všetkých síl. Aj teraz mi dajte normálnu učebnicu, normálne, dobre premyslené učivo a nezasahujte mi do práce, som si istý, že s týmito deťmi dokážete zázraky! Ale kto dá…
Igor Gusev
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info