Aby slová získali silu, musí ich človek naplniť silou a vtedy sa tie isté slová z obyčajného vlnenia vzduchu zmenia na „zázračné“. Ich „zázračná“ sila pôsobí nielen na tých, kto ich chápe, ale aj na tých, ktorí nechápu ani slovo. Mágia slova nie je v danom slove, ale v tom, kto ho vyslovuje. Vyslovené slovo v jednom stave nemá žiadny účinok, okrem bežného. Zatiaľ, čo to isté vyslovené slovo v inom kvalitatívnom stave „zrazu“ má úžasný vplyv na človeka a nielen na človeka, ale aj na zvieratá, rastliny, dokonca aj na neživú hmotu. To znamená, že podstata nie je v slove, ale v človeku, ktorý vyslovuje toto slovo a zďaleka nie u každého slovo nadobúda „zázračné“ vlastnosti.
Týmto spôsobom, vďaka Veličenstvu náhode a zároveň zákonite, sa mi podarilo odhaliť pre seba nový čarovný svet možností človeka, ktorých aktívnym skúmaním som sa zaoberal ešte ako študent. Ďalší objav som pre seba odhalil znovu vďaka „náhode“. Jeden z mojich dobrovoľných pomocníkov sa ma opýtal, že či môžem zistiť, či je chorý na niečo alebo nie. „Odkiaľ to mám vedieť?“ odpovedal som mu s prekvapením.
Neviem prečo, ale z nejakého dôvodu, tento chlapec, chcel veľmi počuť môj názor na jeho zdravie. „Pokús sa, čo ťa to stojí?“ povedal on. Pomyslel som si, prečo neskúsiť? Povedané – urobené. Celkom dobre som poznal anatómiu a fyziológiu človeka a rozhodol som sa skúsiť.
Nikdy som nevidel, ako niečo podobné robia iní, ale rozhodol som sa na vlastné nebezpečenstvo konať na vlastnú päsť. „Jednoducho“ som začal vodiť rukou pozdĺž tela tohto chlapca a mentálne som sa naladil na vnútorné orgány jeho organizmu. S prekvapením som zistil, že pokiaľ si predstavujem niektorý vnútorný orgán, tak ho začínam cítiť vo svojej ruke. Mohol som „obhmatať“ tento orgán, preniknúť do jeho vnútra, atď. Ale zároveň som si nebol istý, či to nie je hra mojej predstavivosti. Či je to informácia o stave orgánu, alebo iba moja predstavivosť, bolo možné zistiť iba praxou.
Chlapec sa ukázal z môjho pohľadu pomerne zdravý. Jediné, čo sa mi ukázalo zvláštne, bola jeho pečeň. Pritom som nechápal, čo je s jeho pečeňou. Mal som celkom dobrú predstavu o chorobách pečene, poznal som, aké fyziologické a morfologické zmeny spôsobujú choroby v tkanivách pečene. Ale nič podobného som z môjho uhlu pohľadu u neho nenašiel.
Odhliadnuc od toho, čo by som povedal alebo nepovedal, prakticky by sa tým nič nezmenilo. Veď som netvrdil, že môžem niečo podobné urobiť, ale aj tak, pochybiť sa mi nechcelo. Každopádne som musel dať odpoveď a povedal som mu, čo som si myslel o jeho pečeni, že jeho problém s pečeňou súvisí s nedostatkom enzýmu, ktorý štiepi alkohol. Zo začiatku vyzeral ustarostený, preto som si pomyslel, že som to nesprávne zanalyzoval, keď zrazu povedal: „Máš pravdu. Stačí, keď vypijem pohár piva a strácam vedomie, upadám do stavu podobnému kóme.“
Jeho odpoveď ma nevýslovne prekvapila, veď niečo podobné som robil prvýkrát vo svojom živote a hneď som sa trafil. Samozrejme, bez dostatočných znalostí o anatómii a fyziológii človeka by bolo podobné nemožné, ale napriek tomu, potrebné informácie som mal a podarilo sa mi identifikovať všetko správne.
Ešte som sa nachádzal v šoku z tohto, keď ma zrazu tento chlapec poprosil: „Vylieč ma, prosím ťa!“ Na moju odpoveď, že neviem ako to urobiť, mi odpovedal jednoducho – pokús sa. Ja som sa pokúsil a …dokázal som to!
Nikolaj Levašov „Zrkadlo mojej duše“ diel 1