Skúsenosti boli tragické: desaťtisíce čínskych migrantov s ohňom a mečom prešli Ruskom a likvidovali civilné obyvateľstvo.
V roku 1915 začali do Ruska prichádzať čínski robotníci z Mandžuska, ktorých vozili na výstavbu železnice Petrohrad – Murmansk, murmanského prístavu a ďalších objektov národného významu. Mnoho čínskych pracovníkov bolo poslaných na rôzne ťažobné projekty na Ural, do uhoľných baní v povodí Donu, na ťažbu dreva do Bieloruska a studenej Karélie.
Najgramotnejší Číňania boli vybraní na prácu v rôznych podnikoch a továrňach v Moskve, Petrohrade, Odese, Lugansku a Jekaterinburgu. V roku 1916 boli dokonca vytvorené skupiny Číňanov, ktorí kopali zákopy pre ruskú armádu na nemeckom fronte. Počet čínskych pracovníkov exponenciálne rástol: ak do konca roku 1915 bolo v Rusku 40 tisíc Číňanov, potom v roku 1916 ich už bolo 75 tisíc a na jar 1917 vyše 200 tisíc.
A keď sa Ruská ríša v revolučnom roku 1917 zrútila, zostali tieto tisíce Číňanov v cudzej krajine bez peňazí, bez práce a bez akýchkoľvek vyhliadok na návrat domov. A v mihnutí oka sa neškodná lacná pracovná sila zmenila na nebezpečné gangy cudzincov, ktoré sa bezcieľne potulovali ruskými mestami a živili sa lúpením a násilím.
Lúpežné bandy Číňanov zaujali boľševikov, ktorí ich pozvali, aby slúžili v jednotkách ČON – špeciálne trestné jednotky Červenej armády, ktorým bola zverená „najšpinavšia práca“. Väčšina Číňanov neovládala ruský jazyk a nepredstavovala krajinu, v ktorej sa ocitli, jej náboženstvo, zvyky a životný štýl. Preto sa držali svojich spolubratov a tvorili malé uzavreté skupiny s pevnou disciplínou. Na rozdiel od Rusov, Tatárov alebo Ukrajincov, Číňania nechodili občas domov, pretože ich domov bol príliš ďaleko. Neprebiehali k nepriateľovi, pretože bielogvardejci, ktorí si boli vedomí všetkých hrôz, ktoré páchali tieto jednotky, strieľali týchto Číňanov bez súdov na mieste.
Prvým miestom, v ktorom boli čínski migranti prijatí na vojenskú službu, bol internacionálny 1. zbor – bola to Leninova osobná stráž. Potom sa tento oddiel, keď sa vláda presťahovala do Moskvy, premenoval na „Prvý internacionálny legión Červenej armády“, ktorý sa začal využívať na ochranu najvyšších predstaviteľov. Napríklad prvý kruh Leninovej ochrany pozostával zo 70 čínskych telesných strážcov.
Číňania tiež strážili súdruhov Trockého, Bucharina a všetkých ostatných významných členov strany.
V roku 1919 spravodajská služba 1. dobrovoľníckeho zboru Kutepova zhromaždila množstvo informácií o tom, že ruskí príslušníci Červenej armády často odmietali vykonávať popravčie funkcie v obsadených dedinách. Nepomohlo ani to, že katov veľkoryso opájali vodkou a dovolili strelcom profitovať z oblečenia a osobných vecí popravených. Ale čínski členovia jednotiek popravovali bez akýchkoľvek obáv, odsekávali ruky, vyrezávali oči a párali bruchá tehotným ženám.
Anastasia Chudožina, obyvateľka vtedajšieho Vladikavkazu, píše vo svojom denníku o tom, ako Číňania bojovali: „Jatky boli hrozné, pretože oddiel Číňanov, ktorý sa odniekiaľ objavil v našom meste, vytiahol guľomet na zvonicu veže Alexandra Nevského a začal strieľať na všetkých. „Diabli“, zasyčala matka a neprestajne sa modlila. A týchto Číňanov bola celá horda, najmenej tristo.“
A ďalej: „Potom sa ukázalo, že pred odchodom Číňania vystrieľali veľa ľudí. Ukázalo sa, že v noci chodili po domoch – vo Vladikavkaze bolo veľa vojakov na dôchodku – a brali všetkých, ktorí slúžili v Bielej armáde alebo ktorým našli zbrane alebo fotografie synov v dôstojníckej uniforme. Údajne ich zadržiavali kvôli súdu, ale zastrelili ich všetkých za nemocničným cintorínom v blízkosti kukuričných polí.“
Najkrvavejším gangom migrantov bol 1. samostatný čínsky oddiel ČK Terskej republiky, ktorej velil Pau Ti-San.
Táto vojenská formácia „sa preslávila“ počas potlačenia povstania v Astrachane 10. marca 1919. „Astrachanská poprava“ sa vyznačovala svojou bezprecedentnou krutosťou a šialenstvom. Všetko to začalo tým, že Číňania obkľúčili pokojné zhromaždenie pri vchode do továrne. Potom, čo sa pracovníci odmietli rozptýliť, Číňania vystrelili salvu z pušiek, potom spustili guľomety a použili ručné granáty. Množstvo pracovníkov zomrelo, ale ako sa ukázalo neskôr, násilie iba naberalo na intenzite.
Celý deň Číňania lovili mužov. Zatknutých najprv strieľali a potom kvôli šetreniu munície ich začali topiť. Očití svedkovia spomínali, ako zatknutým zviazali ruky a nohy a hádzali ich priamo z lodí a člnov do rieky Volgy. Jeden z robotníkov lode, ktorý prežil, povedal, že v priebehu noci utopili z danej lode asi sto osemdesiat ľudí. A v meste bolo toľko popravených, že sotva ich stačili voziť v noci na cintorín, kde ich hromadili pod zámienkou infikovaných týfusom.
Po skončení občianskej vojny zostali čínski žoldnieri bez práce – a väčšina z nich sa začala hrnúť do Moskvy, kde vytvorili dosť nápadné čínske spoločenstvo (podľa výsledkov sčítania ľudu v roku 1926 ich bolo vyše 100 000).
Ale „Čínska štvrť“ v Moskve mala krátke trvanie. Sergej Golicyn napísal: „Čínsky generál Zhang Dzolin nám bez ceremónií vzal čínsku východnú železnicu, ktorú postavili za cárske peniaze a ktorá prechádzala cez územie Mandžuska. Urážku sme prehltli, ale v rámci odvety sme všetkých Číňanov z Moskvy a celej krajiny posadili.“
„Za zásluhy“ dostal aj Pau Ti-San, organizátor „Astrachánskej popravy“. Po vojne pracoval ako prekladateľ Kyjevskej zjednotenej školy veliteľov, žil v Moskve. Bol zatknutý 10. novembra 1925 a 19. apríla 1926 bol kolégiom OGPU odsúdený na trest smrti za obvinenia z kontrarevolučnej teroristickej činnosti. Rovnaký osud postihol zvyšok revolucionárov Číňanov.
Jednoduchí čínski internacionalisti boli vyvezení do Číny v rámci „exportu revolúcie“, aby pomohli vytvoriť Čínsku červenú armádu a bojovať proti medzinárodným imperialistom v Ázii. Komunisti tak zabili dve muchy jedným úderom: zbavili sa zbytočných a nebezpečných spojencov a „pomohli“ Číne, ktorá bojovala za nezávislosť.
A do konca tridsiatych rokov už z čínskej diaspóry nezostalo nič iné, iba spomienky a nepríjemná skúsenosť. V krajine, v ktorej je spoločnosť postihnutá sociálnymi problémami, sa migranti stanú časovanou bombou, ktorá skôr či neskôr exploduje a zničí tak samotných migrantov, ako aj tých, ktorí im dali prácu a prístrešie. Rusko zaplatilo príliš veľa, aby pochopilo túto lekciu histórie.
Vladimír Tichomirov, „Historická pravda“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info