„Toto všetko ma priviedlo k myšlienke vytvoriť mentálnu školu pre deti a prvými študentmi tejto mentálnej školy boli Elizabeth a jej starší brat. Vtedy som si ani nepredstavoval, že to všetko povedie k mojej mentálnej, veľmi skutočnej škole, v ktorej bolo postupom času niekoľko tisíc detí od dvoch – troch rokov až po už dospelých mladých ľudí. A tie deti, ktoré boli prvými študentmi mojej mentálnej školy, sú teraz už dospelé, ako prvá študentka školy Elizabeth, teraz dospelé dievča, pretože vtedy, v roku 1993, mala len tri roky a už odvtedy prešlo dlhých šestnásť rokov! Čas úžasne letí… zdá sa, že to všetko bolo len včera a už prešlo šestnásť rokov! A malá Elizabeth sa zmenila na krásne dievča …
Občas sa dejú čudné veci, ani mi nenapadlo niečo také vytvoriť, ale samotný vývoj udalostí viedol k neodvratnému vzniku mentálnej školy. A to, čo sa deti učia a čo sa za tento čas už naučili, je naozaj veľkolepé a rozprávky ako „Harry Potter“ jednoducho blednú pred tým, čo sa deti naučili počas výcviku v tejto mentálnej škole. A na tom všetkom je zaujímavé a pozoruhodné, že žiadna spravodajská služba nedokáže prísť na to, že deti študujú v tejto škole, a ak aj áno, potom možnosti žiakov aj prvých ročníkov presahujú najbohatšiu predstavivosť odborníkov rovnakého odboru týchto služieb.
A čo je najdôležitejšie, špeciálne služby nie sú schopné chytiť ani jedného zo študentov mentálnej školy, nehovoriac o tom, že ich nemôžu prinútiť urobiť niečo, čo odporuje ich podstate! A ich podstata je založená na osvietení poznaním a ovládania takých schopností, na ktoré by ani spisovatelia sci-fi neprišli ani v najdivokejších snoch. A to sú hlavne generácie, ktoré sa narodili po roku 1995, keď podstaty (duše) čakajúce na inkarnáciu už boli oslobodené od pozemskej karmy, o čom bude reč o niečo neskôr…
Jednou z charakteristických čŕt mentálnej školy je, že študenti tejto školy sa do nej dostanú na čas, keď idú spať, a ich podstaty opúšťajú ich fyzické telá. Každý žiak sa po opustení svojho fyzického tela ocitne vo svojej triede zodpovedajúcej úrovni schopností a chápania a celú noc je školený podľa individuálneho programu a s individuálnym učiteľom. A takýto individuálny učiteľ každého je mojím dvojníkom! Po absolvovaní spánkového učenia sa podstata každého žiaka vracia späť do jeho fyzického tela, pričom si plne pamätá všetko, čo bolo v triede po prebudení zo spánku. A tak – každý deň, presnejšie každú noc. Počas spánku je fyzické telo okrem iného pod regeneračným účinkom a po prebudení sa študent mentálnej školy cíti dokonale oddýchnutý! Pravda, keď sa zobudia, musia ísť do obyčajnej školy a počúvať, čo im tam hovoria učitelia. A jedného dňa sa na mňa moji študenti obrátili s otázkou, ako sa majú zachovať v takej situácii, keď od nich bežní učitelia vyžadujú, aby opakovali to, čo je buď absolútne nesprávne, alebo naivný blud! „Svrbeli ich ruky“, hoci by sa patrilo povedať – mozog, aby učiteľom hneď vysvetlili, ako a prečo sa mýlia v tom, čo deti učia.
A musel som svojim študentom vysvetliť, že musia sprostredkovať presne ten materiál, ktorý od nich bežní učitelia vyžadujú, nie preto, že materiál ponúkaný na učenie je správny, ale preto, aby dôkladne poznali „jazyk predstáv“, ktorému rozumejú všetci ostatní! A iba v tomto prípade, povedal som im, budú môcť pomôcť všetkým ostatným pochopiť pravdu, ak dokonale ovládajú obvyklý „jazyk predstáv“ všetkých ostatných! Len tak bude možné stavať mosty porozumenia medzi nimi a ostatnými, keď bude potrebné im v tom pomôcť.
Samozrejme, pre mojich študentov bolo veľmi ťažké prispôsobiť sa sociálnemu prostrediu, v ktorom dominujú bludy a slepý fanatizmus úplnej ignorancie. Ale … oni predsa vo svojom vývoji zašli ďaleko dopredu a ak sú mnohí z nich deti a dospievajúci vo fyzickom tele, tak v duchovnom vývoji sú už celkom zrelí, zatiaľ čo dospelí okolo nich vo fyzických telách, sú fakt – malé deti v duchovnom vývoji! Taký paradox!
A v roku 1993 boli v mojej škole mágie len dvaja študenti – Elizabeth a jej starší brat Philip! A hneď, ako sa začalo vyučovanie, deti sa nahrnuli do mentálnej školy. Samozrejme, nikto mi deti nepriviedol za ruku s prosbou o prijatie do ich školy. Patrili sem deti, ktoré už od narodenia mali parapsychologické vlohy, aspoň tie, ktoré si vo sne zachovali plné vedomie.
Prišli ku mne ich podstaty a požiadali ma, aby som ich prijal, pozrel som sa, či sú ich fyzické telá dostatočne „pružné“ na potrebnú premenu, vykonal som ju a potom dostali príležitosť zapamätať si do najmenších detailov všetko, čo sa im počas spánku stalo! Iba v tomto prípade sa dieťa dostalo do mojej mentálnej školy, a aj tak nie všetci! Každý, kto si želal prejsť niekoľkými špeciálnymi testami a … ak v týchto testoch obstál, bol podľa svojich schopností zaradený medzi študentov a ihneď priradený do skupín.
Takže v mojich triedach boli deti rozdelené nie podľa veku, ale podľa úrovne ich momentálneho vývoja. A ako individuálny vývoj napredoval v mentálnej škole, nie podľa času stráveného v triede, tak sa posúvali vpred. Keďže okrem individuálnych hodín existovali aj skupinové hodiny, v ktorých som sa snažil o tímovú prácu svojich „zverencov“, kde každá konkrétna situácia určila svojho lídra, ktorý by mohol najlepšie zorganizovať prácu celej skupiny pri riešení konkrétneho problému. Zároveň som cielene vyberal také úlohy, aby sa takmer každý ukázal ako vedúci a mohol čo najviac ukázať, čoho je schopný. Ale ani to nie je všetko!
Snažil som sa vytvoriť vlastnosti svojich študentov mentálnej školy, ktoré im umožnili rýchlo uhasiť ich osobné ambície a prijať vedenie niekoho, kto skutočne ponúkol najlepšie riešenie problému, ktorý sa objavil. To všetko bolo potrebné na to, aby ich individuálne vodcovské kvality nezasahovali do riešenia spoločnej úlohy. Keďže mnohí z nich boli od prírody vodcami, bolo potrebné zabezpečiť, aby sa ich vodcovské vlastnosti nestali problémom nielen pre skupinovú prácu, ale aj pre individuálny rozvoj každého z nich. Často som im cielene zadával úlohy, a to skutočné, nie virtuálne, ako by si niekto mohol myslieť, ktoré sa dali vyriešiť LEN KOMBINÁCIOU VŠETKOHO POTREBNÉHO DO JEDNÉHO CELKU, ktorého „kúsky“ držali rôzni členovia pracovnej skupiny! A aby sa to podarilo, každý musel SPRÁVNE POSÚDIŤ VÝZNAM SVOJHO OSOBNÉHO PRÍSPEVKU K SPOLOČNEJ VECI A… ZABUDNÚC NA SVOJE AMBÍCIE, CELKOM SA SÚSTREDNIŤ NA RIEŠENIE SPOLOČNEJ ÚLOHY.
Až potom mohol byť problém vyriešený. Ak niekto nevedel správne posúdiť situáciu a svoju úlohu pri riešení úlohy, test bol považovaný za nezvládnutý. A celá skupina musela prejsť testom znova, aj keď už iným, kde sa všetko muselo robiť nanovo a opäť len správnym posúdením situácie a ich úlohy pri riešení problému, ktorou sa dala úloha vyriešiť správne. A tak sa to opakovalo, kým sa všetci nezbavili komplexu falošného vodcu! Rozvoj každého človeka nastáva iba vtedy, keď jeho činnosť nie je zameraná na seba, ale na vonkajšok vo vzťahu k určitej osobe – keď je človek osobne zodpovedný za svoje činy a skutky, keď koná v mene Svetla, prináša svetlo ľuďom, a to je možné len vtedy, keď je činnosť človeka zameraná na dobro vlasti, svojej krajiny, pre dobro iných.
A vôbec nezáleží na tom, že ostatní o tom ani nevedia, práca sa nerobí preto, aby sa za ňu poďakovalo, ale preto, že je potrebná. Hlavným problémom takzvaných východných učení je, že sú vo svojej podstate nasmerované na rozvíjajúceho sa človeka, ktorý hľadá osvietenie, no osvietenie stále neprichádza a neprichádza! A nemôže prísť z jednoduchého dôvodu, že evolučné postupy vznikajú len vtedy, keď činy toho, kto kráča po duchovnej ceste, sú zamerané na prospech iných! Všetko, čo smeruje k takzvanému sebazdokonaľovaniu, je bezvýznamné, v zásade bezvýznamné svojím rozsahom a záťažou.
A akcie zamerané na prospech druhých, pokiaľ ide o ich úlohy a zaťaženie, môžu dosiahnuť Vesmírny rozsah. A keď sa takéto úlohy riešia, cez tvoriaceho prúdia prúdy hmoty s takou silou, že menia samotného tvorcu. Bez zodpovedajúcej záťaže sa nemôžu objaviť nové kvality a vlastnosti. Samozrejme, človek musí byť pripravený na takúto záťaž, mať zodpovedajúce vlastnosti a kvality, potenciál a nemenej dôležité pochopenie toho, ako úlohu vyriešiť. A samozrejme, úroveň úloh, ktoré treba riešiť, musí zodpovedať možnostiam tvorcu.
A v tomto prípade nie je miesto pre risk, ambície, domýšľavosť. Všetko toto sa okamžite vyparí, keď príde na skutočnú akciu. Pravda, najčastejšie to pre takýchto nešťastných hľadačov pravdy a osvietenia končí veľmi zle. Pretože v nich nehľadajú pravdu a osvietenie, ale seba! Akýkoľvek prejav narcizmu zo strany človeka ho odsudzuje na nemožnosť získať osvietenie a nájsť pravdu! Pravdu nájde ten, kto najmenej myslí na seba, a viac na prácu, ktorú treba urobiť! A to je jednoducho nemožné dosiahnuť bez úplného nasadenia, oddanosti!
A preto sú v mojej mentálnej škole deti vychovávané práve na týchto princípoch a nie formálne, ale skutočne, keďže samotný výcvik prebieha v reálnych podmienkach a na reálnych činoch. Vďaka tomu si každý rozvíja koncept skutočného duchovného bratstva a nie súperenia! Ale zároveň toto duchovné bratstvo nevedie k vyrovnaniu alebo slepej poslušnosti vodcovi. Skutočný vodca nič nenúti, skutočný vodca dáva pochopenie a potrebu konať a ostatní nasledujú takého vodcu nie zo strachu, ale z dôvodu pochopenia potreby určitých krokov a osobnej zodpovednosti za svoje činy, ako aj za vlastnú nečinnosť.
Inými slovami, deti sa formujú v podmienkach skutočnej slobody, ktorá stojí na základe zodpovednosti za činy alebo nečinnosť, a nie na tom falošnom koncepte individuálnej slobody, ktorý svetu vnucujú sociálni paraziti! Sloboda jednotlivca nie je kult individualizmu, tak široko propagovaný na Západe, keď zrada, klamstvo, podvod, podlosť sú vyhlásené za cnosti! Napríklad v USA je Michael Milken stále považovaný za „geniálneho“ finančníka a filantropa! V čom spočíva „génius“ tohto finančníka? V tom, že využívajúc chamtivosť niektorých, zúfalstvo a nevedomosť iných, vytvoril finančnú pyramídu a … všetkých zhodil. A zároveň dobre ukryl ukradnuté miliardy dolárov…“
Nikolaj Levašov „Zrkadlo mojej Duše“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info