…V roku 1703 založil Peter I. Sankt-Peterburg, ktorý sa o deväť rokov neskoršie stal hlavným mestom. Čoho? Veď až do roku 1721 ležal na území Švédska! Viac menej západné mocnosti ho plne podporovali a tak novo vzniknuté „Ruské impérium“ začalo svoj útok na Moskoviu. V nasledujúcich sto rokoch Tartária utrpela rad ťažkých porážiek a bola nútená priznať stratu niektorých častí svojho teritória. Na južnom Urale, v severnom Prikaspicku a juhozápadnej Sibíri. Rovnako tak aj v centrálnej a severo-východnej Indii a na východnom pobreží Severnej Ameriky.
V súčasnej dobe sú rozličné epizódy tejto vojny, v podstate svojim rozsahom svetovej, známe ako potlačenie Pugačovho povstania, prisvojenie si Sibíre, kolonizácia Indie a vojna za nezávislosť britských kolónii v Amerike. (O tejto téme pozri aj podrobnejšiu fantastickú knihu Kapolka M: Veľké slovanské dobytie sveta. 2018).
V priebehu týchto storočí obyvateľstvo európskej časti Tartárie podľahlo zhubnému vplyvu monoteizmu a ponorilo sa do krvavých hrôz náboženských dobyvačných vojen, politických intríg, povstaní a revolúcií. Oddelilo sa od Ázie, pričom nedokázalo odolať náporu nových svetových náboženstiev a uchrániť mravnú čisototu a vieru svojich predkov. Hranica medzi pôvodnou krajinou a novým Západom bežala od Severného ľadového oceánu k brehom Indického oceánu, pozdĺž Uralu, brehov Kaspického mora a vrcholkov Zagrozza. Takto Tartária utrpela vojenskú porážku a veľké územné straty.
No a čo? Takéto straty nemohli spôsobiť zánik tak veľkej dŕžavy. Aj keby dala porážka vzniknúť veľkej vnútornej kríze, tak žiadna vnútropolitická kríza nemohla spôsobiť rozpad Tartárie, pretože národ obývajúci Áziu ešte pred pár storočiami bol súdržný a dokonale homogénny. Aj po stránke národnostnej, jazykovej, ako aj podľa vierovyznania. Aby bolo možné zničiť Tartáriu, bolo nutné najskôr zničiť jej ľud. Všetok, do posledného človeka. Ale k tomu nikto nemal dostatok síl. Ani Británia a ani noví „Moskoviovia“. Ani ich koalícia. Dokonca ani keby do tejto koalície vstúpila celá Európa.
Len znamenitý vojvodca Alexander Suvorov, ktorý sa zúčastnil porážky Pugačova a osobne ho eskortoval do Moskvy, mohol tartarským vojskám spôsobiť hlavnú porážku. Zrejme aj spôsobil. Za čo bol vyznamenaný zlatým mečom a briliantovou rukoväťou (cena takéhoto meča sa rovnala ročným nákladom na celý pluk). Dokonca získal aj niekoľko vysokých ocenení, aj keď oficiálna história mlčí ako ryba. Presnejšie skrýva históriu tartarských vojen Moskovie za vojny s osmanskými Turkami a ďalšími krymskými chánmi.
Tartária o svoje územie musela bojovať nejedno storočie. Ale nikto ju nemohol s konečnou platnosťou zničiť. Napríklad Osmanská ríša, dokonca v dobe svojho rozkvetu desaťkrát menšia ako Tartária, veľakrát utrpela porážky v bojoch, prehrávala vojny a strácala územie, ale z politickej mapy sveta nikdy nezmizla. Na rozdiel od Tartárie, ktorá bola vymazaná nielen z mapy. Tartáriu vymazali aj s povrchu zemského. Spolu s ľuďmi, jej obyvateľstvom.
Než však budeme pokračovať v našom pátraní po príčinách konca Tartárie, zastavme sa v čase niekde okolo roku 1815.V tej dobe totiž na Zemi s najväčšou pravdepodobnosťou prišlo k nejakej obrovskej katastrofe svetového významu, o ktorej nám oficiálna história nič nehovorí. Alebo nás mystifikuje. Dôsledky tejto katastrofy však poznáme veľmi dobre. Stovky tisíc, ale pravdepodobne skôr milióny ľudských životov. Rok 1816 neskoršie dostal meno „Rok bez leta“…
Pokračovanie v knihe: J.Pacher „Tajomstvo stratenej Tartárie“