Trojica ruských vedcov skúmala geochemické zloženie starých medených predmetov objavených v predchádzajúcich rokoch archeológmi v Karélii v Rusku. Výsledky štúdie umožnili určiť štyri etapy vo vývoji kovospracovania v regióne a vo vývoji jeho rudnej základne.
Vedecká publikácia bola publikovaná v zbierke „Stručné správy Archeologického ústavu Ruskej akadémie vied“. Jeho autori: Alexander Žulnikov z Petrozavodskej štátnej univerzity, Marianna Kulková z Ruskej štátnej pedagogickej univerzity pomenovaná po. A.I. Herzen a Alexej Tarasov z Karelského vedeckého centra Ruskej akadémie vied.
V rámci novej štúdie sa po prvý raz podarilo objaviť dôkazy o využívaní starovekej populácie nielen pôvodnej medi z územia Zaonežje, ale aj iných rudných výskytov nachádzajúcich sa v južnej časti Karélie.
Celkovo bolo v predchádzajúcich rokoch na území Karélie objavených 265 medených predmetov na 23 eneolitických pamiatkach. Z toho 143 predmetov sa našlo na deviatich lokalitách s diamantovou keramikou, 106 – na štyroch sídliskách s azbestovou keramikou typu Voinavolok, 10 – na piatich lokalitách s azbestovou keramikou typu Orovnavolok, 6 – na piatich lokalitách s azbestovou keramikou typu Palaiguba.
„Väčšina z týchto lokalít sa nachádza v povodí jazera Onega a iba tri lokality sa nachádzajú v juhozápadnej časti povodia Bieleho mora,“ poznamenávajú vedci.
Analýza zloženia kovových výrobkov objavených na sídliskách z doby kamennej vo Fínsku a severnej Fennoscandii ukázala, že boli vyrobené z pôvodnej medi. Geochemická analýza odhalila v zložení týchto artefaktov len nepatrné podiely prírodných nečistôt a v niektorých objektoch sa nenachádzali žiadne. Pôvodná meď bola zrejme karelského pôvodu.
Medzi skúmanými predmetmi boli: dýka napodobňujúca tvar bridlice, nájdená na lokalite Karlbotnbakken; prsteň z osady Suovaara Polvijärvi; nôž so stopkou od Kierikki Oulu; adze a dláto z lokalít Varris a Kukkosaari Suomussalmi a ďalších.
Okrem toho sa analyzovalo zloženie medeného dendritu z bane Beregovoe, ktorá sa nachádza na západnom brehu Onežského jazera. Získané údaje umožnili identifikovať štyri etapy vývoja technológie výroby medených výrobkov a využitia miestnej rudnej základne.
Prvá etapa je najstaršia. Analýza artefaktov ukázala, že obyvateľstvo s kosoštvorcovou keramikou z povodia Onega začalo používať domácu meď zo Zaonežje na prelome 5. – 4. tisícročia pred Kristom, teda asi pred 5000 – 6000 tisíc rokmi.
Pre porovnanie, vek najstaršej pyramídy starovekého Egypta je asi 4600 rokov, Stonehenge – asi 5000 rokov. Vedci zistili, že obyvatelia Zaonežje používali pôvodnú meď na výrobu šperkov (prstene, piercingy) a malých nástrojov (háčiky na ryby, nože). Meď sa spracovávala kovaním za studena.
V prvej polovici 4. tisícročia pred naším letopočtom sa kovové výrobky, menovite medené prstene, začali prvýkrát používať pri výmene s obyvateľstvom žijúcim na území moderného Fínska.
Skoré štádium eneolitu charakterizovali výrobky vyrobené výlučne z pôvodnej medi zo Zaonežje. Aj druhá etapa sa ukázala ako starodávna – siaha do obdobia 3300 – 3100 pred Kristom, do kultúry s azbestovou keramikou geometrického štýlu typu Voinavolok.
„Obyvateľstvo tejto skupiny pamiatok si so susednými územiami aktívne vymieňalo sekacie nástroje rusko-karelského typu z metatufy, výrobky z pazúrika, lyditu, medi, azbestu a riadu s prímesou azbestu,“ vyplýva zo štúdie.
Tretia etapa je datovaná do obdobia 3100-2500 pred Kristom, štvrtá – do obdobia 2500-1800 pred Kristom. Získané údaje potvrdili už predtým vyslovenú hypotézu o prvenstve vzniku hutníctva na severe Európy.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info