Oficiálna veda považuje Sibír za rodisko Mongoloidov. Čoraz viac súčasných výskumníkov a vedcov z rôznych krajín však tento mylný názor vyvracia. A vychádzajú z výsledkov archeologických vykopávok, a nie z vymyslených fantázií falzifikátorov histórie.
Riaditeľ Nemeckého archeologického ústavu G. Parzinger sa domnieva, že na väčšine územia Strednej Ázie žili od neolitu až po samotnú éru Skýtov na väčšine územia Strednej Ázie práve predstavitelia europoidnej rasy a až potom sa mongoloidi začali objavovať na tomto územi.
Svojim poslucháčom o tom povedal toto: „Zistili sme, že kaukazská, čiže biela rasa žila v Strednej Ázii až do skýtskych čias. Potvrdila to múmia skýtskeho bojovníka, vysokého blonďáka, nájdeného v permafroste Altajských hôr.“ Tieto argumenty nemeckého archeológa sa odvolávajú na výsledky vykopávok na pohrebisku Aržan-2 zo 7. storočia pred Kristom, ktoré sa nachádza v Tuve, v Údolí kráľov. Práve na týchto vykopávkach sa osobne zúčastnil.
Ale ak patrili starí obyvatelia Sibíri europoidnej rase, potom sa ukazuje, že Sibír je práve ich vlasťou a v žiadnom prípade nie Európa, ako sa domnieva oficiálna historická veda. A ukázalo sa, že to v žiadnom prípade neboli „hordy mongoloidov“, ktoré „ničili“ Európu zo vzdialených oblastí Sibíri. A nielen Skýti, ale aj Húni a „mongolsko-tatári“ tiež nemali nič spoločné s mongoloidmi, inak by na dobytých územiach zanechali jasné mongoloidné genetické a kultúrne „stopy“, nehovoriac o mongoloidných pohrebiskách. .
Význam nálezu v mohyle Aržan-2 preto nemožno podceňovať. Podľa vedúceho stredoázijskej expedície, výskumníka Ermitáže K. Čugunova, nálezy v mohyle Aržan-2 nemajú v archeológii obdobu, keďže výskum tejto mohyly prevracia doterajšie predstavy o ázijskej nomádskej kultúre, ako aj o tzv. o pôvode a vývoji skýtskeho umenia, ktoré sa do oblasti Čierneho mora dostalo zo Strednej Ázie.
Tieto závery potvrdzujú výsledky vykopávok na náhornej plošine Ukok v Altaji, uskutočnených v mohyle Ak-Alah-3. Nachádzala sa v ňom múmia ženy europoidnej rasy, takzvanej „altajskej princeznej“. Tento nález patrí aj do skýtskej archeologickej kultúry doby železnej (VI.-III. storočia pred Kristom), ktorej hlavné nálezy sa našli v pohorí Altaj, no nositelia tejto kultúry žili aj na priľahlých územiach Kazachstanu a Mongolska.
Je príznačné, že dlho pred týmito archeologickými nálezmi francúzsky antropológ P. Topinar a ruský vedec G. Grum-Gržimailo písali o Strednej Ázii ako o biotope kaukazskej – europoidnej rasy už v 19. storočí. V severnej Číne sú zaujímavé archeologické nálezy múmií europidnej rasy, ako aj zmienky o civilizáciách bielych ľudí žijúcich na sever od Číny v čínskych historických kronikách.
To všetko opäť svedčí o tom, že v stredoveku sa pod patronátom Vatikánu uskutočnilo celosvetové falšovanie dejín, ktorého hlavným cieľom bolo ukryť poznatky o skutočnej histórii osadníkov a potomkov legendárnej arktickej civilizácie z Arktídy-Hyperborei, domoviny všetkých ľudí bielej rasy. Z rovnakého dôvodu si oficiálna veda usilovne „nevšíma“ všetky artefakty súvisiace s Veľkou Tartáriou a Arktidou-Hyperboreou.
Skutočná história úplne vyvracia západné historické mýty o „divokosti“ ruského – slovanského ľudu, absencii dávnych historických a kultúrnych koreňov a o Sibíri ako vlasti mongoloidnej rasy. V skutočnosti nešlo o žiadne „dobytie Sibíri“ Rusmi, pretože to bolo vždy prvotne ruským územím aj po konci Veľkej Tartárie. Preto sa oddiel Jermaka v boji proti Kućumu tešil širokej podpore sibírskych védskych Rusov (Čeldonov), ktorí sú pôvodným obyvateľstvom Sibíri.
Všetky takzvané „malé národy“ prišli na Sibír, keď už tam žili „svetlovlasí a svetlookí bohatieri“, čo sa spomína v ich ústnych tradíciách a mýtoch. Ako sa ukazuje, informácie získané z týchto mýtov o malých národoch Sibíri potvrdzujú aj archeologické nálezy.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info